"...Kamaráti starí, radi sme sa mali
    aj keď v srdci smútok dakedy máme,
    keď ráno zas slnečný lúč zažiari
    spokojnosť nám v tvári osada naša
    objaví
  ..."
     
/zo slovenskej trampskej piesne/


 
 
 
 

 

Trampská osada DAKOTA
Bratislava 1936

 

 

 

 
 
 
 
 

 

Trampská osada DAKOTA bola založená v roku 1936  v Bratislave.

V pátraní po minulosti osady, kamarát Indoš  z osady DAKOTA, v svojich spomienkach uvádzal, že už v skorej mladosti ich upútala indiánska romantika a na indiánov sa hrávali už ako chlapci.  Bolo to vlastne od roku 1930, keď ich ako deti inšpirovali romány Karola Maya.  A tak názov svojej mladej partie priateľov z detstva, si zobrali od indiánov a dali jej meno Dakoťáci .

(Indiánske slovo Dakota v preklade zo svojej pôvodiny, znamená – spojenci – alebo, spojenie niekoľkých indiánskych kmeňov v Amerike. Neskoršie týmto menom, v časoch osídľovania Ameriky prisťahovalcami, pomenovali i jeden z jej štátov názvom Dakota....)

Začiatky bratislavských Dakoťákov boli síce skôr detskou hrou. Až postupom času  sa stali prvým indiánskym kmeňom na Slovensku, aj  zo všetkou romantikou, ktorá k tomu prináleží. Aj vedomosti o indiánoch nezískali zo dňa na deň. Veru, v tých časoch nebolo toľko kníh a informácii, ako je tomu v súčasnosti. Kamarát May /Karel/, Dakoťák s druhou prezývkou Orlie Oko, objavili v tom čase Setonovú knihu „Dvaja divosi“ napísanú v češtine a tú priniesol Čiernemu Byvolovi - Indošovi. Táto kniha bola ďalšou vynikajúcou inšpiráciou k ich indiánskym hrám  a podľa tej knižky  sa všeličo z indiánskej romantiky naučili a aj v praxi vyskúšali.

Je treba však spomenúť i to, že Indošov indiánsky kmeň vznikol až dva roky po založení prvej trampskej osady na Slovensku WAIKIKI, ale táto skutočnosť vlastne nemala na jeho vznik žiadny vplyv. Práve naopak, rovesníkov, ktorí sa v ich veku snažili priblížiť k trampom, nazývali Indošovi indiáni "drevenými kovbojmi" a bojovali s nimi pomocou lukov a šípov a ďalších indiánskych zbraní. 

Dakoťákom postupne stúpalo mladícke indiánske sebavedomie a vtom čase sa cítili byť dokonca  viac ako trampi, ktorých  v malokarpatských lesoch pri svojich indiánskych hrách stretávali. A tak  ako im stúpala mladícka sláva do hlavy, vo  svojej vlastnej hantýrke nazvali trampov rovnako „Drevenými kovbojmi“.

 

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

A vlastne prečo ich vtedajší rovesníci a časom aj trampi, nazývali „Indošoví Indiáni“?

Preto, že tento detský indiánsky kmeň v svojom predtrampskom veku založil kamarát Obe Indoš.

Kamaráti postupne z týchto detských indiánskych hier začali vyrastať a niečo ich vábilo k tým,  ktorých v čase detských hier nazvali „drevenými kovbojmi“.

Na zblíženie sa s trampingom a založenie trampskej osady DAKOTA si spomenul kamarát  Obe Indoš takto:

"Bolo to 16.februára  v roku 1936. Sedeli sme okolo táboráku, na hlavách indiánske čelenky ako vždy, ale čosi tu bolo nové. Napchal som posvätnú fajku (vyrezanú z tehly) a oslovil svojich rudých bratov:

Niečo na tom trampingu je....“

A tak Obe Indoš  so svojimi kamarátmi z detstva zakladá trampskú osadu DAKOTA a stáva sa jej šerifom.

V svojich spomienkach na ich trampský prerod Indoš povedal i tieto pamätné vety:

„Pochopili sme, že kanady, manšestráky a kockované košele sú nám bližšie, ako naše "indiánske kroje" - a vôbec, zrejme sme dospeli .

Obľúbili sme si aj krásne trampské piesne.

Z kmeňa DAKOTA, sa stala osada toho istého mena.“

 
 
 

Kamarát Obe Indoš

 
 
 
 

Osada sa však svojej orientácie na  indiánsku romantiku nikdy nevzdala. Naopak. Obohacovala vtedajší tramping svojimi získanými skúsenosťami o romantické a športové prvky, ako je napríklad streľba z lukov a podobne.

Novo vzniknutá trampská osada chodievala na svoj Dakoťácký camp, ktorý mali v Malých Karpatoch, na hornej časti potoka Vydrica. Bolo to miesto o čosi vyššie, ako ho križuje zelená značka zo Zbojníckej studničky na Medené Hámre.

Ich druhým najobľúbenejším miestom sa stal Malý Dunaj. Zohnali si starú šesť metrovú kanojku, ktorá mala drevenú kostru potiahnutá plachtou a natretú térom. Veslovali po Malom Dunaji a na brehu jazdili na koňoch, čo tam chlapci z dediny Ivanka pri Dunaji priviedli kúpať. Pravidelne chodilo sem osem až dvanásť osadníkov.  Nie však vždy len k Malému Dunaju.

V zimných mesiacoch sa však vždy radšej vrátili od brehov Malého Dunaja do Malých Karpát...

Po rokoch v osade DAKOTA jej zakladateľ a šerif Indoš z pôvodnej partie zostal len sám. Nevzdával sa však nádeje, že slávu svojej "indiánskej" osady obnoví.

Miesto pôvodných „Indošových indiánov“ zakrátko do osady DAKOTA pribudli kamaráti Tondo a Štych. 

Títo dvaja prišli do osady DAKOTA z trampskej osady ZÁLESÁK. Štych prijal v osade DAKOTA meno Sova. Nechodili však s DAKOTOU dlho. Mladučký Sova odišiel nie len z osady, ale z radov trampov - na veky. Kamaráti Cora a  Pulec z trampskej osady YUKATAN vstúpili do DAKOTY až neskoršie, v roku 1943. Po roku 1943 ešte do osady pribudli kamaráti Bela, Ciby, Farka, Miro a Hajdučík. Osadníci chodili spolu až do konca vojny a usilovali sa uplatňovať Indošové tvrdé tábornícke a stopárske regule.

Osadníci z DAKOTY zaviedli neskôr až v posledných rokoch vojny zimné táborenie pod "sahaganom", pod prístreškom podľa vzoru Indiánov. Zimné táborenie bolo na Slovensku ojedinelé.

(Slovo "sahagan" pochádza z jazyka  Chipewa, ktorým hovoria Indiáni kmeňa Ojibway. Sahaganovanie z dnešného pohľadu, je prostá záležitosť. Jedná sa len o celtový prístrešok -  zo strany ohňa otvorený, pod ktorým sa spí.)

Kamaráti z osady DAKOTA v zime roku 1947 častokrát sahaganovali pri ohni na fleku, ktorému kamaráti z trampskej osady  ZÁLESÁK dali trampské meno Švédsky park (medzi mladšími trampami neskoršie známy i ako "Švéďak").

Dnes už zimné táborenie vďaka vhodnej výstroji a najmä vynikajúcim spacím vakom nie je raritou a trampi na celom Slovensku poriadajú pravidelné zimné tábory,  či akcie podobného druhu. Techniku sahaganovania využívajú však len veľmi málo. Dokonca dalo by sa povedať že zriedkavo.

Po roku 1945 trampská osada DAKOTA chodila v pôvodnom, ale už trochu stenčenom  zložení, ešte nejaký čas na svoj "Dakoťácký" camp v hornom údolí "Bieleho potoka" (rozumej Vydricu).

No nakoniec Obe Indoš zostal opäť pod vlajkou s hlavou byvola prakticky sám...

Indoš mal však vždy svoju životnú túžbu živiť sa a žiť ako sprievodca v horách. Podarilo sa mu to, ale nie doma  v Tatrách, ktoré tak miloval...

V roku 1949 starý "Dakoťácký " camp v hornom údolí Bieleho potoka spustol, kamarát Indoš opúšťa republiku a osada DAKOTA ktorej vlajku stále niesol, z jeho odchodom mení svoje teritórium. Trampská osada DAKOTA faktický na území Slovenska vlastne v pôvodnom význame zanikla... 

 
 
 
 
 

 

KAMARÁT INDOŠ
A VLAJKA TRAMPSKEJ OSADY DAKOTA VO SVETE...

   
 
 
 
 
 

 
 
 

trampnet@nextra.sk

Pekelník 2007