Osada sa však svojej orientácie na indiánsku
romantiku nikdy nevzdala. Naopak. Obohacovala vtedajší
tramping svojimi získanými skúsenosťami o romantické
a športové prvky, ako je napríklad streľba z lukov
a podobne.
Novo vzniknutá trampská osada chodievala na svoj Dakoťácký camp, ktorý mali v Malých
Karpatoch, na hornej časti potoka Vydrica. Bolo to
miesto o čosi vyššie, ako ho križuje zelená značka zo
Zbojníckej studničky na Medené Hámre.
Ich druhým najobľúbenejším miestom sa stal Malý Dunaj.
Zohnali si starú šesť metrovú kanojku, ktorá mala
drevenú kostru potiahnutá plachtou a natretú térom.
Veslovali po Malom Dunaji a na brehu jazdili na
koňoch, čo tam chlapci z dediny Ivanka pri Dunaji
priviedli kúpať. Pravidelne chodilo sem osem až
dvanásť osadníkov. Nie však vždy len k Malému Dunaju.
V zimných mesiacoch sa však vždy radšej vrátili od
brehov Malého Dunaja do Malých Karpát...
Po rokoch
v osade DAKOTA jej zakladateľ a šerif Indoš z pôvodnej
partie zostal len sám. Nevzdával sa však nádeje, že
slávu svojej "indiánskej" osady obnoví.
Miesto pôvodných „Indošových indiánov“ zakrátko do
osady DAKOTA pribudli kamaráti Tondo a Štych.
Títo dvaja prišli do osady DAKOTA z trampskej osady
ZÁLESÁK. Štych prijal v osade DAKOTA meno Sova.
Nechodili však s DAKOTOU dlho. Mladučký Sova odišiel
nie len z osady, ale z radov trampov - na veky.
Kamaráti Cora a Pulec z trampskej osady YUKATAN
vstúpili do DAKOTY až neskoršie, v roku 1943. Po roku
1943 ešte do osady pribudli kamaráti Bela, Ciby, Farka,
Miro a Hajdučík. Osadníci chodili spolu až do konca
vojny a usilovali sa uplatňovať Indošové tvrdé
tábornícke a stopárske regule.
Osadníci z DAKOTY zaviedli neskôr až v posledných
rokoch vojny zimné táborenie pod "sahaganom", pod
prístreškom podľa vzoru Indiánov. Zimné táborenie bolo
na Slovensku ojedinelé.
(Slovo
"sahagan" pochádza z jazyka Chipewa, ktorým hovoria
Indiáni kmeňa Ojibway. Sahaganovanie z dnešného
pohľadu, je prostá záležitosť. Jedná sa len o celtový
prístrešok - zo strany ohňa otvorený, pod ktorým sa
spí.)
Kamaráti z osady DAKOTA v zime roku 1947 častokrát
sahaganovali pri ohni na fleku, ktorému kamaráti z
trampskej osady ZÁLESÁK dali trampské meno Švédsky
park (medzi mladšími trampami neskoršie známy i ako "Švéďak").
Dnes už zimné táborenie vďaka vhodnej výstroji a najmä
vynikajúcim spacím vakom nie je raritou a trampi na
celom Slovensku poriadajú pravidelné zimné tábory, či
akcie podobného druhu. Techniku sahaganovania
využívajú však len veľmi málo. Dokonca dalo by sa
povedať že zriedkavo.
Po roku 1945 trampská osada DAKOTA chodila v pôvodnom,
ale už trochu stenčenom zložení, ešte nejaký čas na
svoj "Dakoťácký" camp v hornom údolí "Bieleho potoka"
(rozumej Vydricu).
No
nakoniec Obe
Indoš zostal opäť
pod vlajkou s hlavou byvola prakticky sám...
Indoš mal však vždy svoju
životnú túžbu živiť sa a žiť ako sprievodca v horách.
Podarilo sa mu to, ale nie doma
v Tatrách, ktoré tak miloval...
V roku 1949 starý "Dakoťácký " camp v
hornom údolí Bieleho potoka spustol, kamarát Indoš opúšťa republiku a osada
DAKOTA ktorej vlajku stále niesol, z jeho odchodom mení svoje teritórium.
Trampská osada DAKOTA faktický na území Slovenska
vlastne v pôvodnom význame zanikla...