Niekedy, pred rokom 1923, Hawkins, spolu  s kamarátmi Vačlenom Jumbom, Wanagom, Benrose a Bullym najprv vytvorili "Partiu Divokého Billa". 

Partia nebola trampskou osadou a chlapci ani netušili, ako má ich spôsob pobytu a prežívania v prírode blízko k trampingu. V tom čase ešte nevedeli o tom, že raz založia slávnu trampskú vodácku osadu.

"Partia Divokého Billa" neskôr, okolo roku 1925, prešla ku skautingu.

Hawkins a Wanagu ako skauti. Fotografia z roku 1926

Myšlienky trampingu na Slovensko  začali prenikať už okolo roku 1926 a o dva roky neskôr, v roku 1928, vznikla na Slovensku prvá trampská osada  WAIKIKI.

Hawkins a jeho priatelia obľubujúci voľnosť v tomto čase už odchádzajú zo skautingu a osvojujú si názov Divokí skauti.

K myšlienke založiť trampskú osadu  a k jej uskutočneniu došlo však až na jeseň, v roku 1932. Vtedy sa vrátil z vojenskej služby zakladateľ "Partie Divokého Billa" John Hawkins, ktorý slúžil  v  „lodnom prápore“ v Bratislave, kde nadobudol značné vodácke skúsenosti a určite aj trampské.

Na toto obdobie John Hawkins si spomína takto:

„Ostrov Kormoránov som objavil, keď som bol na vojne u Lodného práporu a u Mínovej roty. Keď sme sa plavili po Dunaji, tak 30 - 40 km dolu prúdom a späť, obdivoval som vždy stovky čiernych vtákov. Vtedy som ešte nevedel, že sú to kormorány. Bol som kormidelník na mínovom člne M -1 a zašiel som si vždy blízko ku brehu, aby som tú krásu videl. Sľúbil som si, že po vojenčine sa sem pozriem.“

John Hawkins hneď po návrate z vojenčiny zakladá trampskú osadu EL LA TORTUGA. Stalo sa tak v roku 1932, keď  Hawkinsowo kanoe zakotvilo u Kapitánovho táboriska nad ostrovom. Ostrov sa nachádzal  asi 2 kilometre pod Lidom.

Preto že ich vysnívaní piráti, podľa knihy o slávnych pirátoch "Ostrov pokladov", boli portugalského pôvodu, pokrstili si aj svoj koráb romantickým menom „La pirogua negra“ il guarida de filibusteros en Caribae.

Neskoršie tiež pridali k pôvodnému pomenovaniu osady slovo "Kormorán" podľa ostrova kde chodievali najradšej táboriť a  potom názov ich osady znel „El CORMORANE DEL TORTUGA“. Hawkins svoje meno dostal   z knihy "Ostrov pokladov", tu hawkins znamená tak isto korytnačku...

Z osadou občas chodieval aj Pubo Bezdek. Ten si spomína na tie časy a hlavne na súvislosti dotýkajúce sa pomenovania osady takto:

"Názov Tortuga, čo v preklade znamená korytnačka, prijala osada vtedy, keď si ako svoje pozorovateľské "pirátske" stanovište zvolil Kapitán ojedinelú veľkú skalu na ostrove neďaleko rusoveckého ramena. Táto skala silne pripomínala korytnačku, čo je po portugalsky  Tortuga.. A aj tento ich ostrov dostal neskoršie  pomenovanie Tortuga“.

Pôvodný názov, ktorý sa stal názvom trampskej osady, vyčítali v tých časoch osadníci v starých mapách. Bol to názov ostrova nachádzajúceho sa v Karibskom mori, ktorý patril k Venezuele.

Na jednu z ich bohatých pirátskych príhod si  spomínal kamarát Indoš  z trampskej osady DAKOTA takto:

"Pokiaľ viem, bolo to v októbri v roku 1933, keď občania Bratislavy obdivovali lode Lodného práporu. Delovú loď „Prezident Masaryk“, dve mínové lode M -1 a M -2, dve delové lode, ktoré bojovali za prvej svetovej vojny v Dardanelách proti Turkom, spojencov Rakúsko Uhorska.

Občania čo sa zúčastnili osláv z nábrežia obdivovali tú námornícku oslavu Dňa Slobody. Predvádzali tu vojnové lode vyzbrojené kanónmi a guľometmi, ktoré majestátne brázdili vlny Dunaja. 

Slávnosť bola narušená, keď  pýcha Česko-slovenského námorníctva bola prepadnutá pirátskym korábom „La pirogua negra“ osady KORMORÁN. Na stožiari čierna plachta s pirátskou vlajkou, na palube piráti s Tehuantepeckými sombrerami. Táto pirátska loď vplávala do stredu vojenskej flotily. Strašná rana zaburácala z ich dreveného kanónu s obdrôtovanou hlavňou, v mraku čierneho dymu padali šrapnely na paluby vojenských lodí, kusy spálených handier a novinového papiera. Vo veľkom tichu ktoré po výstrele nastalo zreval kapitán vojenskej posádky: „Počkaj Prochaska, však si to odse...., až prídeš na manévre!"

Zrejme išlo o poriadny kanadský žartík, veď Hawkins ešte len prednedávnom vojenčil pri tomto lodnom prapore...  

Že o dobrodružstvá v trampskej osade EL CORMORANE nebolo núdza, ešte za svojho života často spomínal aj Teddy Yukon z osady ZÁLESÁK. Dokonca raz rozprával i to, že na pomenovaní terajšej bratislavskej štvrte Trnávky, na ľudové "Mexiko" má vlastne svoj podiel aj Hawkins, keď si ešte ako mladík požičal koňa a so sombrérom na hlave behal  po okolitých lúkách. Okoloidúci ľudia nie moc zvyknutý na takéto scény, boli z toho dosť prekvapený a  v celej vtedajšej malej obci sa začalo vyprávať, že u nich to už vyzerá skoro ako v Mexiku. A tak sa ústnym podaním vtedajších málo obyvateľov robotníckej kolónie Trnávky, premenovala Trnávka na ľudové "Mexiko".

/Časom iné pramene však tvrdia už čosi niečo úplne iné, že názov Mexiko pochádza zo spodobovania chatrčí stavaných na Trnávke s mexickými slumami. No ale my vieme svoju pravdu a veríme  trampským prameňom. /

 

V osade EL CORMORANE  bola v tom čase aj Boba, neskoršia manželka a životný druh Johnyho Hawkinsa, s ktorým spolu žili neskôr v Caracase vo Venezuele. Členmi osady boli ďalej Bully z Partie Divokého Billa, Fero Horný - tesár člnov s ktorým postavili kanoe pre osadu, Jumbo a jeho brat,  Zdeno, ktorý zohnal model pre canoe, Timo, ktorý sa ženil na Zochovej chate  Karpatského Klubu v roku 1946, ďalej Bully, Kapitán, Malé Vajco, ktorého neskôr prezývali Pinkerton, Veľké Vajco, Vilo, Františka, Vosr Juki ktorý zomrel v roku 1995 vo Venezuele, Ferko, Buli, Láďa, Vlado a Rudo a iní. V tomto čase sa objavili v osade aj prvé dievčatá Franculka, Hajnalka a iné. Kamaráti, ktorí sa oženili začali chodievať zvlášť. Boli to štyri manželské páry. /Spudilových, Dr. Voborníkovci, Krusovci a Ružičkovci/ . 

Nemožno tiež zabudnúť, že kamaráti  z tejto osady premenovali Dunaj trampským menom "VEĽKÁ RIEKA". Svoje stretnutia v meste, ktoré už vtedy nazývali „sleziny“, mávali pravidelne každý týždeň v hostinci " U Walnera" na Tehelnom poli /Ziegelfelde/. Tu treba podotknúť, že chlapci zväčša pochádzali z tejto bratislavskej štvrte, alebo bývali v jej blízkom okolí.  Osadníci sa stretávali na ihrisku „Slávie“. V neskoršom období zhromaždili manželské páry, ktoré boli v osade, finančné prostriedky na stavbu lodenice. Napokon však pri jej stavbe pomáhali všetci kamaráti z osady „El CORMORANE DEL TORTUGA“  a vystavali lodenicu, kde bývalo uskladnených až 40 lodí - kanoek.

John Hawkins našiel po letnej búrke v roku 1940 dvoch mladých kormoránov  vypadnutých z hniezda. Dokázal si ich odchovať a natoľko sa stali jeho vernými kamarátmi, že ich používal pri lovení  rýb na Veľkej rieke.

Hawkins, tak ako i iní osadníci vlastnil kanoe, ktoré  pomenoval El Diablo a keď spolu s Bobinou odišli do slobodnej cudziny, túto kanoe zdedil Teddy z trampskej osady  ZÁLESÁK.

Vráťme sa však opäť do prírody.

Povesť Hawkinsa, jedného z najznámejších trampských kanoistov priťahovala k sebe časom i iných trampov, nielen z Dunaja ale i z Karpát - osadníkov z trampských osád TULÁK, ZÁLESÁK a iných. Hawkins tých mladších, tak ako kedysi ucháňov na vojenčine, učil správne veslovať, zaberať, prebrať veslovanie, veslovať proti prúdu, veslovať na bok, veslovať proti vetru, používať tyč nazývanú bidlo na odrážanie v plytčinách, opravovať a udržiavať čln v dobrom stave a iné vodácké i zálesácke zručnosti. Všetci sa stali dobrými vodákmi  a ani jeden  z nich  sa v Dunaji neutopil.

Kamaráti z osady si radi spomínajú na nočné plavby, keď za svitu mesiaca prúd rieky unášal z lodenice celú flotilu 14 kilometrov dolu prúdom Dunaja k táborisku osady KORMORÁN.  Žiara ohňa, rozozvučané struny gitár, prekrásne trampské piesne, ktoré zneli tichou nocou prerušované len vlnami narážajúcimi na skalné pobrežie Veľkej rieky. Na tieto chvíle nemožno nikdy zabudnúť.

Táborisko osady nebolo na ostrove Kormorán, ale nachádzalo sa v agátovom lesíku  asi dva kilometre proti prúdu Dunaja nad týmto ostrovom. Toto miesto si vybrali preto, že tu nebolo  také množstvo komárov a múch, ako dole na ostrove. Objavil ho Hawkins, keď bol ešte na vojenčine a ktoré sa mu tak zapáčilo, že sa zaprisahal po vojenčine vrátiť sa na toto miesto. A tak sa aj stalo. Po návrate sa vybrali s Bullym na kanoi dolu prúdom a sami boli udivení krásami divokej prírody.

Kamaráti z trampskej osady KORMORÁNOV z TORTUGY nezabúdali ani na svoje obľúbené trampské  výpravy do Malých Karpát.  Ich potulky čoraz častejšie smerovali do hôr, kde nachádzali svoj druhý „domov“. Ich obľúbeným miestom sa stali hrebene a štíty Vysokých Tatier. Okolo roku 1940  ich pochytilo horolezectvo. Svoje tréningy a prípravu na skalnaté steny vysokých končiarov Tatier začínali už v Malých Karpatoch. Skoby, laná, karabíny, kladivo a skalné útesy malokarpatskej Kamennej brány boli ich prvým cvičiskom. U Hawkinsa sa prebudila aj stará túžba po horách z detstva, ako o tom vo svojich spomienkach rozpráva:

„Môj otec chodieval na montáže vedení vysokého napätia kamsi do severovýchodnej časti Maďarska. Pri jednej z jeho ciest, keď sa vracal domov cez Poprad, kúpil niekoľko pohľadníc zasnežených Tatier. Keď som ich videl, hneď na prvý pohľad som sa do týchto  krásnych hôr zamiloval na celý život. V roku 1925, keď som mal 15 rokov som sa vybral na starom bicykli a za jeden a pol dňa som došiel do vysnívaných Vysokých Tatier, na Štrbské pleso a uvidel tú nádheru našich hôr. Keď sa o tejto mojej ceste dozvedel môj otec, tak mi to vyčítal, lebo  keď som odchádzal do Tatier som  mu povedal, že idem na Vajnorský majer. Ale keď otcovi v Siemenske , kde bol zamestnaný, povedali: „ Ale máte odvážneho syna , sám sa vydal až tak ďaleko - do Tatier“, tak sa uspokojil. Povzbudený touto mojou úspešnou cestou som sa ďalší rok vybral do Terstu, kde som videl po prvý raz v živote more. A keď som dovŕšil 18 rokov, vybral som sa aj na veľkú cestu do Benátok, všetko na bicykli."... 

Horolezectvo Hawkinsa a Bobu pevne držalo, nasledovalo aj ich členstvo v Jamese - Tatranskom spolku horolezcov. A korunou všetkého bolo, že Hawkins a Boba zložili skúšky Horských vodcov pre horolezcov.

A potom snáď o dvadsať rokov neskoršie v horách Venezuely, sa Boba stala prvou ženou, ktorá dosiahla končiare hôr vyššie ako 5000 metrov. Vystúpila na vrchol hory Pic Bolivar vysoký  5014 metrov a aj iné velikány And, ako Pic Humboltd vysoký 4985 metrov a iné vrcholy.

JOHN HAWKINS v roku 1960 v Andách na Pic Bolivar

John Hawkins sa do svojho rodného mesta Bratislavy nakrátko vrátil po viac ako štyridsiatych rokoch a bratislavskí trampi sa mali možnosť s ním stretnúť 11.6.1992. Bolo to stretnutie viac ako symbolické, preto že jeho osada EL CORMORANE DEL TORTUGA, práve vtedy slávila šesťdesiat rokov od jej založenia.

John Hawkins odišiel na svoju ďalekú cestu, z ktorej niet návratu, vo veku 91 rokov v ďalekom Caracase.