Tieto skutočnosti boli podmienené aj tým, že obyvateľstvo Dornkaple tvorili najchudobnejšie vrstvy, ktoré sa tu sústredili začiatkom tohto storočia, najmä však v dvadsiatych rokoch z celého bývalého Československa. To sa prejavilo aj v národnostnom zložení obyvateľstva. Bolo tu celkom normálne, že deti pri hre na uliciach medzi sebou džavotali slovenský, česky, nemecky alebo maďarsky a pritom sa to nikomu nezdalo čudné.

Tieto tak povediac romantické podmienky boli živnou pôdou na zakladanie rôznych miestnych a uličných skupín a družín /„Počkaj, veď ty prídeš na našu ulicu“!/ medzi nimi aj trampských osád. Takto sa vlastne z takejto kamarátskej družiny zrodila  aj trampská osada HURIKÁN, čo sa  už  považovalo za vyšší stupeň organizovanosti a aktivity v podnikaní rôznych dobrodružných akcií, najmä táborenia a pestovania trampskej hudby. Toto bolo samozrejme aj pre osadu HURIKÁN  typické. Dokonca ich osada mala v tom čase oproti iným ešte jednu veľkú prednosť a to, že mali aj svoju vlastnú „klubovňu“, k čomu tajne používali čakáreň ordinácie obvodného lekára nemocenskej poisťovne, ktorá bola v rodinnom dome Ambrózovcov, ktorých syn Mirko sa stal členom ich osady.

Teda vlastne v tejto klubovni došlo k založeniu osady HURIKÁN. Stalo sa tak v mesiaci júni v 1944 roku. Na zakladajúcom stretnutí sa zišlo asi dvanásť kamarátov, no žiaľ dnes si už osadníci na mená všetkých po tých rokoch nevedia spomenúť. Utkveli a zostali im v pamäti mená tých kamarátov, ktorí po určitom vývoji ako dlhodobí, trvalí členovia osady, sa cítia byť príslušníkmi osady až do dnes.

Takéto predstavy v nich vyvolávali zvlášť zvuky lodných sirén dunajských lodí, ich siluety a pozičné svetlá na ich bokoch a stožiaroch. Tieto nálady zvlášť vnímali počas kamarátskych posedení pri osadných večerných táborákoch. Ako hovorí kamarát Rózo:  

  „V tej dobe ma ešte ani nenapadlo, že tieto idylické predstavy a túžby po diaľkach sa v mojom prípade stanú v budúcnosti tvrdou realitou a mohutný starý Dunaj a lodná doprava sa stane mojím takmer celoživotným povolaním. Rád si spomínam na svojho priateľa a pozdnejšieho kolegu zo zamestnania, lodného kormidelníka Jožka, ktorý pochádzal zo spomínanej pridunajskej obce Bodíky a teda nie len rodeného lodníka , ale aj rybára. Tento kamarát  / pre jeho zlú výslovnosť slovenčiny prezývaný Lovák, čo mu aj natrvalo prischlo/ bol veľmi častým hosťom našej osady a bol priam zázračným rybárom. V našom podniku Dunajplavbe bol uznávaný ako najlepší rybár a každý lodný kapitán bol rád, keď ho mal vo svojom lodnom konvoji. Letela o ňom povesť, že on chytí ryby všade, kde je mokro, aj vo vodovode. My z osady sme ho mali radi aj preto, že pokiaľ bol s nami, tak o špeciálne halaslé a pečené ryby sme mali postarané. Ba čo viac, aj o rybársku loďku, na ktorú sme boli odkázaní pri preprave osadníkov v ramenách Dunaja a medzi ostrovmi. Loďku nám rada prepožičiavala Lovákova mama, ktorá bola i napriek svojmu vysokému veku, okolo 70 rokov,  ešte stále vynikajúcou rybárkou a v jej zručnosti s narábaním s veslom a rybárskym sačmom sa jej nevyrovnal nikto z nás.

Myslím si, že doby potuliek, táborenia a táborákov v podunajsku, ale aj pri zurčiacich potôčikoch a šumení vetra v korunách stromov nad táborom vo večernej a nočnej tíšine boli jedny z najkrajších chvíľ a stali sa pre nás nezabudnuteľné“

            Potulky a táborenie v povodí Dunaja pre osadu HURIKÁN mali ešte aj ďalšiu prednosť a to chutné a lacné stravovanie, ktoré im Dunaj poskytol vo forme rôznych druhov rýb. Tu sa však nespoliehali ani tak na vlastné rybárske a kuchárske umenie, ako na veľmi dobré priateľské vzťahy s miestnymi rybármi, ktorí boli v tomto remesle vynikajúcimi majstrami a radi nám časť svojich úlovkov ponúkli a ešte nám aj poradili  ako ten – ktorý druh treba upraviť aby boli ryby čo najchutnejšie.

Osada chodievala aj na flek neďaleko Granady. Tam mali prechodné táborisko  vybavené podsadami. Chodievali tam spoločne s osadami KARIBU a RUDÝ ŠÍP.

Žiaľ čas sa však zastaviť nedá  a postupom doby, najmä však vplyvom povolania na vojenčinu, zakladania rodín a aj rôznych zamestnaní ich činnosť upadávala a počet „skalných“ sa postupne znižoval. Tak sa aj stalo, že za posledných dvadsaťpäť rokov sa počet členov osady znížil na dvanásť až štrnásť a aj z tohoto počtu sa aktívneho trampského života zúčastňovali obyčajne len traja, až štyria. Boli to najmä kamaráti Redo, Johny, Tom, Lovák a Rózo.

 Nakoniec  po objavení sa zdravotných ťažkostí u Reda a Pula, obmedzujúcich ich pobyt v lesoch, sa zhruba v posledných rokoch po trampských chodníkoch túlali len dvaja, Johny a Rózo, preto že aj ostatní kamaráti majú z rôznych dôvodov pohyb v náročnom teréne obmedzený a sú odkázaní hlavne na svojich štvorkolesových tátošov. Tým sa stalo  že ich  praktický zostalo v osade len 5, ktorí sa k nej trvalo hlásia a to menovite Redo, Zajac, Pimpo, Tom a Rózo. Schádzajú sa však už len veľmi zriedkavo

            Dlhoročným šerifom osady HURIKÁN, ktorým zostal až do svojej smrti v roku 1992 bol Johny. Po prevzatí jeho šerifskej hviezdy kamarátom Rózom, tento  zostal na ich starých trampských cestách a táborových flekoch vlastne len sám. Je to smutné - ako hovorí kamarát Rózo:

„Celý svoj pracovný a produktívny vek som venoval  Dunaju ako lodník. Spoliehal som sa na to, že keď sa posledný krát  „vylodím“, budem sa znovu so svojimi starými kamarátmi z našej starej osady HURIKÁN túlať po vychodených trampských chodníčkoch. Žiaľ moje očakávania sa celkom nesplnili. Nakoniec po predčasnom odchode Johnyho v roku 1992 a po prevzatí šerifskej hviezdy, som zostal na našich trampských chodníkoch a táborových flekoch len sám. Preto a vlastne aj našťastie, že aj napriek už uvedenému mi predsa len  zostalo veľa dobrých kamarátov zo širokej trampskej rodiny. Preto som veľmi častým návštevníkom na Granade u kamarátov Rodriga, Pedra, Reda a ďalších z osady UTAH. ČIERNYCH MUSTANGOCH u šerifa Janka, Uhlára a Štefana zo staronovej T.O. OHIO, ako aj Tatka Brnkaja a ďalších kamarátov z trampskej osady  GRANADA. Veľmi rád sa zúčastňujem a rád spomínam na stretnutia a potlachy pri Dunaji u kamarátov Mega, bratov Piriho a Reda z trampskej osady RUDÝ ŠÍP a kamarátov ADMIRÁLSKEJ KOTVY a veľa ďalších.“  

A ako ďalej hovorí...

            „Na svojich potulkách občas rád zájdem aj na Kačín, kde sa zvyčajne stretávajú starí trampskí veteráni, ktorým už žiaľ dlhšie a náročnejšie túry nesvedčia, no veľmi rád si pospomínajú na svoje mladé romantické časy strávené v kruhu kamarátov pri táborových ohňov za zvuku starých trampských piesní“ .

Hodno tiež spomenúť ešte  jednu charakteristickú vlastnosť trampskej osady HURIKÁN a to, že tu bola snaha nosiť a používať dýky vlastnej výroby. Takáto snaha, treba však povedať že pomerne úspešná sa datuje na záver 40 – tých a začiatok 50 –tých rokov. Vtedy sa už niekoľko osadníkov hrdilo dýkami ktorých „výrobcami“ boli kamaráti Johny a Rózo. Dnes sa však týchto dýk už len veľmi málo uchovalo  a zachovali sa ako vzácne relikvie osady, hlavne u kamaráta Róza a Janka – syna Johnyho.  

S radosťou však treba konštatovať, že tradícia nosenia a používania dýk vlastnej výroby v trampskej osade HURIKÁN nezanikla a kamarát Rózo s Machrom /Rózovým synom/ túto tradíciu v posledných rokoch znovu oživili. Macher zhotovuje čepele a ostatné kovové časti dýk, puzdra a celkový vzhľad dýk vytvára kamarát Rózo.

Treba konštatovať, že vďaka nadobudnutým skúsenostiam a zdokonalenej zručnosti sa kvalita a vzhľad týchto minidielok očividne zlepšili. Treba konštatovať, že vďaka nadobudnutým skúsenostiam a zdokonalenej zručnosti sa kvalita a estetický vzhľad týchto trampských minidielok očividne zlepšili. Treba však podotknúť, že u niektorých z nich bol celkový vzhľad ešte vylepšený aj Lexovými kresbičkami a radami kamaráta Flekoša.

Časť týchto dielok, ako aj ďalších výrobkov (šerifské hviezdy, americké kravaty) z kovu kamarát Rózo pripravil aj na deviaty ročník prehliadky trampskej tvorivosti 25. - 27. júla 1999 poriadanej trampskou osadou Čierna puma na Holovskej lúke. Žiaľ, zo zdravotných dôvodov sa kamarát Rózo tejto prehliadky nemohol zúčastniť. Preto aspoň formou týchto pár riadkov a niekoľkých fotografií je vhodné oboznámiť širokú trampskú rodinu, že trampská tvorivosť je živá a nezriedka aj zaujímavá a úspešná.

Záverom k pokusu stručného náčrtu histórie trampskej osady  HURIKÁN je snáď' vhodne spomenúť ešte to, že bývalý šerif osady Johny bol náruživým fotoamatérom. Vďaka tomu osada má bohatú fotodokumentáciu, ktorá obsahuje stovky, dnes už čiastočne aj vyblednutých fotografií, od jej založenia až do roku 1992.

Je skutočnosťou, že veľa fotografii zo života bratislavských trampských osád, ktorých autorom bol Johny, sa dnes nachádza v mnohých kronikách týchto osád.