V roku 1948 kamaráti Ďuri, Kocúr a Kuky, z bratislavskej mestskej štvrte Ziegelfeldu sa definitívne lúčia s pôvodnou osadou ČERNI VLCI, ktorú označujú za nemuzikálnu a spolu s piatimi kamarátmi z bratislavského Hubert Hauzu zakladajú novú osadu KARIBU.

Šerifom trampskej osady KARIBU sa stal napokon kamarát Kocúr a členmi osady boli v tom čase kamaráti Čárli, Kurt, Dodo, Ďuri, Janco, Kuky, Pubo a Škot.

Malé Karpaty, Savana v roku 1948   Zľava: Šerif trampskej osady KARIBU kamarát Kocúr, Kurt a Lutty.

Svojským sponzorom osady sa stáva kamarát Kurt, ktorý im "vyboxoval" /vybavil/ u svojich rodičov (Liptovských) v pivnici na Legionárskej ulici, klubovú miestnosť, ktorú využívali okrem osadného schádzania sa aj na nácvik trampských piesní. Osada KARIBU sa zakrátko stáva muzikálne – speváckou pod vedením kamaráta Džimyho z osady UNCAS. Klubovňa bola vyzdobená trampskými reáliami. Stredobodom v klubovni však bolo heslo osady ktorého písmená boli vyhotovené z hrubších konárov, pripevnených na doske z nalomenými koncami, ktorej kraje boli opálené.

Heslo trampskej osady KARIBU bolo:

Na troch Jazdcoch v zime v roku 1955.   Vľavo dole: Marta, Šperhák, Hasák, potom Škot, Janco, Dodo – všetci traja z osady KARIBU a Dlhý Džeky z RUDÉHO ŠÍPU.   Hore zľava: Peťko, Cury z RODRIGA, Kocúr šerif KARIBU, Lupino, Ria, Kuky z KARIBU, Mišo a Čárli z KARIBU.

Osadníci z KARIBU sa za veľmi krátky čas vypracovali medzi popredné hudobné osady a čoskoro sa  na bratislavských speváckych závodoch umiestňujú na druhom mieste, za osadou FLORIDA, čo brali ako česť. V súťaži uskutočnenej na Zochovej chate v tých časoch boli dokonca prví, s piesňou síce nie moc trampskou, ale medzi trampmi v tom čase veľmi obľúbenou „Kuri, kuri, pasanero“.

Samozrejme, že už i v tom čase fungovala medzi partiami a osadami veľká rivalita a za ich prvé umiestnenie ich napadli TORNÁDOVCI a hlavne ich šerif Džeky, ale jednalo sa z dnešného pohľadu len o veci malicherné, týkajúce sa osadnej príslušnosti členov speváckej skupiny.

Do ich klubovne v tom čase chodilo aj veľa kamarátov z iných bratislavských osád. Spomeniem bratov Šperhákovcov (Šperhák, Hasák a Vrták), Ašil, Bikiny, Kohút, Stovka  a veľa ďalších kamarátov.

Po smrti kamaráta Kurta v roku 1954, sa osadníci z KARIBU stretávali v záhradnom domčeku na bratislavskom Ahoji, kde hlavnou ich činnosťou zostala naďalej trampská pieseň.

I toto miesto museli po čase opustiť a Škot im vybavil nové miesto pre schádzavanie sa, opäť v záhradnej búde vysoko v kopci nad Karlovou Vsou. Na tomto mieste sa stretli prvý a zároveň i posledný krát, v im pamätný deň, na Troch kráľov, 6.januára 1956.

V tento deň ich po zuby ozbrojená Pohraničná stráž v záhradnom domčeku obkľúčila a vybrala. Odchod bol neslávny ale „parádny“, na dvoch nákladných vojenských autách zakrytých plachtami ich odviezli k bratislavským „Dvom Levom“. Tu ich jednotlivo oddelili a zaviazali im oči a takto vodili na výsluch a opäť ich nechali stáť so zaviazanými očami obrátených celé hodiny k stene bez muknutia.

Savana v roku 1954 – jeseň.   Horný rad zľava: Ďuri a Kurt z trampskej osady KARIBU, Stokilový, Šperhák – Hasák, Eddy Kohút,  a s fajkou – neznámy.  Stredný rad zľava: Čárli z KARIBU, Katka a neznáma.  Spodný rad zľava: Lite, Kocúr šerif KARIBU, Julka, Škot a Pubo z KARIBU .  Dole vpredu: neznámy a Janco z KARIBU.

Kamarát Kuky z osady KARIBU, ako hovorí, si na toto obdobie nerád spomína.

Až po niekoľkých rokoch sa dozvedel od kolegu, že vraj skupina diverzantov  sa pokúsila o prechod štátnej hranice.

Áno, boli vysoko v kopcoch nad Karlovou Vsou,  v záhradnom domčeku a nemožno zaprieť i to, že sa nachádzali neďaleko hraničného pásma. Pozor, nie však hraníc, ktoré boli niekoľko kilometrov vzdialené.....

Na diverzantov boli však veľmi hluční, hrali a spievali...

A aj keby sa dostali dolu k vzdialenej hranici, ktorú tvorila rieka Dunaj a chceli by preplávať do Rakúska, v najlepšom prípade by skončili dobrých pár kilometrov po dravom prúde Dunaja pod starým mostom na vtedajšom bratislavskom kúpalisku Lido. Toto miesto  by si teda naozaj z tých, ktorým sa v týchto časoch podarilo prejsť cez prísne stráženú hraničnú čiaru naozaj nikto nevybral...

Táto skutočnosť sa nemohla obísť bez príslušného komentára vo vojenskom aute , kde im ešte bolo umožnené i niečo hovoriť.

Kamarát Kocúr tam vtedy povedal tieto nezabudnuteľné vety:

„Kôň  uteká na západ a zajac sa ho pýta, že kam tak letí. Lichokopytník mu na to oznamuje, že v Bratislave vraj zatvárajú zajacov. „Ale ty si kôň“, hovorí ušiačik. No áno, ale kým oni na to prídu“....

Po zuby ozbrojení hraničiari na korbe auta sa nemo rehotali do seba a od smiechu sa zakryto natriasali. Potom však zozadu strohý tenko pískajúci hlásik zavelil:

„Nekecajte, buďte sticha!

Z potlachu na Zochovej chate v roku 1952

Kamarát Kuky hovorí, že v tých nedobrých časoch mu to jedno  teda naozaj nebolo.  Ako sa to vravievalo, „mal na rováši pár“. Počnúc na začiatku spomínaným pokusom o útek v roku 1948, až po zosmiešňovanie rudých konšelov v ZTRACENOM ÚDOLÍ v Čechách, kde trampom Národná bezpečnosť v skorých ranných hodinách „rozprášila“ potlach.

Potlach rozohnali i napriek úpenlivým prosbám smerom k modrým uniformám, nezabudnuteľného kamaráta Boba Hurikána, ktoré zneli:

„Přátelé, vždyť my jenom milujem přírodu a volnost“.

Zrejme červeným, v modrých uniformách ta voľnosť nevoňala.

Ale vráťme sa späť k bratislavským „Dvom levom“.

Kamaráti z KARIBU po noci strávenej so zaviazanými očami, postávajúc ako najťažší zločinci vypočúvaní nezmyselnými otázkami sa konečne dočkali rána.

Po zaplatení sto korún, ktoré sa nehanbili príslušníci zboru od každého vybrať ako „noclažné“ im konečne vrátili opasky vybraté z nohavíc a šnúrky z topánok a umožnili vykročiť do rannej zasneženej Bratislavy.

Postretlo ich napriek prebdenej noci vlastne šťastie, lebo mnohé zatknutia v týchto rokoch väčšinou končili dlhodobým väznením.

Zochová chata na jeseň v roku 1955. Na skale pri ktorej kamaráti stoja je vytesaný krížik, pod ním Lesná múdrosť s nápisom "Kurtovi". Neskoršie ešte pribudol nápis Tomy, ako pamiatka na kamarátov, ktorí odišli na svoje potulky, z ktorých už niet návratu.  Dvaja v čiernom zľava: Šperhák – Hasák a Dodo z osady KARIBU.  Hore zľava: Janco, Kocúr, Čárli, Škot a dolu Kuky – všetci z osady KARIBU.

Z hospody ve Vaňove v roku 1950 - osadníci z  KOMINIKU.  Tu vznikla známa trampská pieseň  „Ve Vaňove na konečné pětky eliny, stojí hostinec jenom jediný...

Kamaráti z osady KARIBU  na návšteve osady MONTANA z Hvězdoníc, v roku 1951.

Kamarát Kuky medzi najmladšou trampskou generáciou...

A aby sme si vedeli dnes, hlavne  tí mladší kamaráti, ktorí túto ukrutnú dobu nezažili, spraviť  akú – takú predstavu,  tak nechajme pár slovami prehovoriť kamaráta Kukyho:

„Pár mesiacov po mojej vojenskej základnej službe, môj hrubý zárobok činil 720 Kčs!!!

A oni chceli od nás za zatknutie a jednu noc strávenú výsluchmi drzo 100 Kčs.

No vrátim sa k ZTRACENÉMU ÚDOLÍ. Tu keď nás legitimovali, oni už vedeli dopredu aj naše občianske mená a dokonca aj trampské prezývky, avšak nie len to, vedeli aj príslušnosť k jednotlivým trampským osadám. Bolo nám vtedy jasné že medzi nás naimplantovali svojich udavačov.

A môj osobný názor?

Tí, ktorí to robili dobrovoľné, lebo i takí sa našli, i keď oni sa rýchlo prevrátením kabáta zmierili so svojím svedomím...  Ja im však neviem  odpustiť už len pre to, lebo boli a zostali do dnes v anonymite.  Konfidentov, ktorí boli donútení za ich vlastné prečiny, priestupky špehovať a udávať kamarátov a a aj tých ešte o niečo horších, ktorí udávali a špehovali dobrovoľne len preto, aby dostali devízový prísľub, alebo aby im umožnili nákupy v diplomatických predajniach,..... atď.

Všetkých tých  je mi do dnes veľmi ľúto, úprimne ľúto. Vidím v nich veľakrát dobrovoľné obete vtedajšieho neľudského systému, ktorý podobne, ako mňa i iných prinútil k exilu, podotýkam nie k emigrácii, ako sa snáď mnohí mylne do dnes domnievajú“.

Toľko odkaz mladším kamarátom trampom, kamaráta Kukyho žijúceho v exile v svojom novom domove v  ďalekej Austrálii...

Z potlachu STOB na Dunaji 17. mája, v roku 1952.

Vráťme sa však do krásnych chvíľ prežitých v prírode svojej mladosti, do osady KARIBU.

Karpatské, ale i iné chodníčky, ktoré absolvovali po pracovných sobotách a často krát skoro už za tmy, im nedovoľovali cez bežné pracovné týždne vybehnúť niekde ďaleko. Šťastím pre bratislavských trampov bolo i to, že Bratislava mala v tých časoch prekrásnu prírodu hneď za mestom a z Ziegfeldskej mestskej štvrte to trvalo len niečo menej ako hodinku peši, aby opustili hlučné mesto. Hrebeň Malých Karpát bol tak blízko, že niekedy za jasných a slnečných dní sa zdalo že treba len ruku natiahnuť a sme tam. Švihli si to hore údolím Ahoja a za nejakú tú hodinku – dve, mladej rýchlejšej chôdze, už boli na miestach, ktoré ako trampom im boli rajom na zemi. Blízko to mali na starú Granadu, Savanu, do mariatalských i račianských lesov. Radi chodievali aj na Devínsku kobylu, Medené hámre a niekedy keď sa vyskytlo i trochu väčšie voľno i ďalej. Dovolenky v tých dobách neboli tak dlhé ako sú dnes a mladí ľudia, preto že ešte nemali odpracované roky, mali dovolenku len veľmi krátku.

V „úeske“ jedna nemecká štvrtka vojenského celtového stanu, alebo u úspešnejších československá polka celty, v ktorej bola zabalená deka, sekerka, nožík, zápalky, k tomu chlieb, alebo zemiaky, cibuľa, soľ, paprika a pri trochu šťastia safaládka (špekáčik). Gitara, alebo mandolína. Asi len toľko bola výbava vtedajšieho trampa....

V zimných mesiacoch chodievali sahaganovať, (to je, že spávali v otvorenom celtovom prístrešku, smerom k ohňu, do ktorého museli celú noc prikladať, aby im nebolo zima).

Výnimočne v zimných mesiacoch prespali u “Karpatského Vlka“, na Zochovej chate , v tých časoch, keď chata i on bol ešte k trampom naklonený, ďalej na chate Modranka, ale i na veľmi trampmi obľúbenej Devínskej Kobyle, starej turistickej útulni, ako to oni nazývali „U babky“.  No ich potulky ich občas zaviedli aj do Nízkych i Vysokých Tatier.  

Spomienky Kukyho, ale aj ostatných kamarátov, ktorí tam radi chodievali, tam blúdia ešte i do dnešných dní, i keď chata už dávno nestojí a jej zbúranie bolo zapríčinené vtedajšou Železnou oponou -  štátnou hranicou, ktorá viedla v jej blízkosti.

Ešte niekoľko spomienok kamaráta Kukyho, ku koncu vyprávania o ich osade KARIBU:

„Moja obľúbená Devínska Kobyla, nádherná príroda, ďaleké výhľady, na Dunaj, rieku Moravu, do Rakúska. Za jasného počasia bolo vidieť i Alpy. A  „U Babky“, no zlatá to bola duša, nechala nás prenocovať veľa krát  „za babku“, lebo som jej na oslíku pomáhal doviezť vodu z prameňa z opačnej strany Devínskej Kobyly, až z Dúbravskej strany. Dnes, keď navštívim tie miesta a vyšliapem si tam, smútok v duši... Na miesto chaty iba malý betónový základ... Nechce sa my veriť, že sme sa tam až toľkí  a tak veľakrát zmestili. Znejú my v ušiach groteskné, narýchlo poskladané trampské songy viacnárodnostnej  Bratislavy, až do dnešných dní....

„Na Devínskej Kobyle u babky, tam sa dějou kúsky, tam si holku namluvíš za ....“  

Kamaráti z trampských osád ARIZONA, ČIERNI STRELCI, KARIBU, MANILA a UNCAS v roku 1948 pred útulňou na Devínskej Kobyle

Pohľad z Devínskej Kobyly v súčasnosti

Kamarátov z trampskej osady KARIBU možno ešte i dnes stretnúť na trampských chodníčkoch. Je to dobré započúvať sa do ich spomienok na trampskú mladosť a prekrásne chvíle ich života prežité v lone prírody....

Osadnú vlajku im bohužiaľ v neslávnych 50-tých rokoch zabavila Štátna bezpečnosť, spolu s veľkou zbierkou vlajok a artefaktov, trampských darov od spriatelených osád z celej vtedajšej ČSR.  To im však nestačilo. Zobrali im i osobnú trampskú výstroj /stany, US-ky, nosiče, ošatenie, variče, kotlíky, E-šuse, dýky, nože... proste všetko čo len trochu zaváňalo trampingom. Do dnes sa im za tieto príkoria nikto neospravedlnil a ich trampské osadné artefakty sú ešte doteraz uskladnené v archívoch... a archívy zostali naďalej zamknuté.

A patrilo by sa vrátiť osade KARIBU aspoň osadnú vlajku a kroniku osady...

Doba sa však zmenila k lepšiemu, tie časy sa s dnešnými nedajú vôbec porovnávať...