Trampská osada YUKON    

Bratislava - Rača  1963

 

V roku 1957 sa šesť chlapcov  z  Rače  rozhodlo  že  budú   spoločné  chvíle  prežívať v prírode. Rozmanité sú cesty života a preto sa po niekoľkých týždňoch toto kamarátstvo rozplynulo a skoro padol naň prach zabudnutia.

Ale Jim nezabudol a po šiestych rokoch sa mu podarilo založiť osadu YUKON. Stalo  sa  tak  7.8.1963  na  fleku -   "Campe  35"  nad  potokom   Bajzdrica  /Vydrica/ v Račianskych lesoch Malých Karpát.

Tento flek mal predtým meno "Tomečkov flek" nazývaný podľa kamaráta Tomečka z Rače - Prešovne, ktorý sem chodil pôvodne táboriť. Meno "Camp 35" dostal podľa stĺpika ohraničujúceho lesný diel 3

V roku 1963 v osade YUKON boli Jim Athabaska - Vlk, Jack - Brnkaj, Bill, Annie. Spolu s nimi trampoval Malý Pubo, občas Valach a dlhšiu dobu Šumienka prezývaná aj Džovo.

Na   jar   v   roku   1963    pri    svojich    trampských    potulkách    navštívil    Vlk v Hvězdoniciach Boba Hurikána. Nechajme však o tejto návšteve hovoriť kamaráta Vlka.

„Bolo to na jar v roku 1963. Spolu s dvoma českými trampmi som vystupoval hore prudkou stráňou Údolia obrov. Deň už zhasínal, nastalo ticho do ktorého sa ozývalo iba naše hlasité vydychovanie a hukot neďalekého splavu na Sázave. Onedlho sme prišli k miestu, kde sa ihličnatý les rozostupoval a umožňoval pohľad na veľký jednoposchodový zrub. Starší muž v teplákach a prešívanom kabátci, ktorý nám prišiel otvoriť, bol statnej, trochu dopredu naklonenej  postavy. Habkavo, pohybmi slepca podišiel dopredu a vystrel pred seba pravicu, keď sme sa pozdravili a kamarát povedal čosi o tom , že prišli spolu so mnou - Slovenským trampom.

             „Vítam tě kamaráde, říkej mi Bob…!“

Tak sa udialo moje zoznámenie sa s Bobom Hurikánom jedným z najaktívnejších a najznámejších trampských priekopníkov, s človekom, ktorého niektorí trampi považovali za trampa s veľkým  T, a iní zase o ňom šírili nedobré povesti.

Čo o Bobovi Hurikánovi vlastne vieme?

Vlastným menom sa volal Josef Peterka. Narodil sa 21.4.1907 a do prírody začal chodiť ako skaut. Keď však mal raz príležitosť prísť do osady UTAH, tramping mu učaroval a ostal mu verný. V roku 1925 prichádza do osady HURIKÁN, ktorej bol neskôr dlhé roky šerifom. Stal sa známy  svojou organizátorskou a najmä publicistickou činnosťou. Napísal knihy Trampská fašírka, Trampem do Orientu, Trampské zkazky, Stopovaní, Dejiny trampingu, Zálesák od Zlaté řeky, Stopář Gassidy, Hoši divočiny a Děs Wyomingu. Písal však i 19 románov ktoré boli rôznorodé       a taktiež ďalší diel Dejín – "Co vypraví kytara", ten však zostal v rukopise…

Bob Hurikán okrem toho  prispieval  do  rôznych  trampských  časopisov svojimi poviedkami a článkami. Svoje práce podpisoval vlastným menom, alebo pseudonymami Bob Hurikán a Bob Peters.

Bol taktiež známy ako autor 18 piesní z ktorých niektoré sa stali veľmi populárnymi: Rikatádo, Hořící prérie, Jednou na shledanou, Bó – děvče divočiny, Starý šerif, Kabaléři západ hoří….

Nemožno však zanedbať ani úspechy speváckeho Hurikán dua – Bob a jeho manželka Bó, ktoré často vystupovali na verejnosti i na Slovenku v novembri 1949 v sále domu kultúry v Rači, ale  i v zahraničí – v Berlíne a vo Viedni.

            Bob bol vlastne mimoriadne talentovaný pre všetko, výborne boxoval, behal, závodne chodil. Počas vojny zorganizoval Partizánsku zimnú brigádu.

Po skončení vojny písal Bob ďalej, keď mu však knižne nič nevyšlo začal pracovať ako drevorubač. Neskôr pracoval na stavbe Slapskej priehrady, čo opísal v rozsiahlom románe, avšak napokon rukopis spálil. 

            Po skončení výstavby Slapskej priehrady pracoval v Geologickom prieskume a potom až do dôchodku na elektrifikácii železničných tratí.

V roku 1962 náhle začal strácať zrak a chorľavieť….“ 

            Pri tejto Vlkovej návšteve, keď už bol Bob ťažko chorý, získal od neho zápis do osadnej kroniky trampskej osady YUKON a tiež pre svoju osadu pozvanie osláviť spoločne trampský Silvester a príchod Nového roku. 

Ako si na túto návštevu u Boba Hurikána spomína Annie ? No nechajme ju hovoriť: 

"Končil sa rok a tak ako každé Vianoce, vrcholila nákupná horúčka. Vonku bol psí čas, vietor, sneh a dážď. Laco si vzal ráno peniaze, že si kúpi do toho nečasu nové topánky. Večer sa vrátil bez topánok. V ruke však držal dva lístky na vlak do Hvězdoníc. "Boty počkajú, ideme osláviť Silvestra na chatu k Bobovi Hurikánovi !".

Najprv som namietala a pripomenula mu, že mama to určite neschváli, ale povedal, že než sa vrátime tak jej hnev ochladne a potom to už nejako vydržíme." No a topánky si kúpim o týždeň neskôr".                                               

Po menšom nákupe sme večer  sadli do vlaku a s prestupovaním ráno v Prahe, sme asi o desiatej pred obedom vystúpili vo Hvězdoniciach. Po vystúpení z vlaku som bola prekvapená malou vlakovou staničkou a myslela som si že sme docestovali niekam úplne inam než sme chceli, ale Laco ma ubezpečil že sme vystúpili z vlaku správne. O tom ma presvedčil až veľký plagát visiaci na staničnej budove s uvítaním  a pozvaním na oslavu posledného dňa v roku nakreslený  v štýle divokého západu. Tak to vyzeralo aj po celej ceste až k chate, kde sa skvel veľký nápis: "SALON U BOBA HURIKÁNA ".

Keďže Laco nebol u Boba prvý krát zvítali sa ako starí známi, ale myslím si, že mňa privítal rovnako srdečne ma aj Bob a aj jeho žena Bo. Tá chata bola prekrásna, tak ako všetko čo bolo v nej, či už to boli veci, alebo ľudia! Spolu s Bobom sme prešli celú chatu a pritom mi podrobne opísal od ktorého kamaráta, alebo z ktorého potlachu sú tie krásne veci čo sme tam videli. Sotva som si všimla, že to všetko, vec za vecou, vie naspamäť. Až keď som sa sklonila a so slovami: "Bob ,asi ti spadla koruna" a chcela ju zdvihnúť, zistila som, že s jeho očami nie je niečo v poriadku. Koruna bola prilepená o podlahu a na môj údiv Bob povedal, že je to taká malá skúška priateľstva pre každého, kto vkročí do jeho chaty, preto že on je slepý a že som v nej obstála.

Ale to ešte nebol koniec prekvapení, ktoré nás tam čakali. Keďže sme mali za sebou dlhú cestu vlakom, poslali nás odpočívať. Zobudila nás streľba, praskot biča a dupot okovaných čižiem. Do manzardky sa vrútili kovboji s ostrohami na nohách, pištoľami v rukách/až neskôr som si tie rekvizity obzrela/  a veľkým krikom:"  kde sú tí lupiči koni !". Bolo to také presvedčivé, že som od strachu vyvalila oči a až keď sa nad mojou reakciou ozval smiech, uľavilo sa mi, že je to iba žart a ocenila som snahu našich nových kamarátov, aby sme keď budeme od Boba odchádzať zostal v nás najväčší pocit nevšednosti čo určite posledný deň v roku dovoľuje.

Celý Silvester sa niesol v znamení priateľstva, boli sme všetci jedna veľká trampská rodina, ktorá nepoznala hranice medzi republikami. Spievali sme všetci  spoločne po český aj po slovenský a mali sme veľkú radosť z toho, že sme spolu. Sľúbili sme si, že určite sa ešte takto stretneme, ale sa nám to už nikdy nepodarilo. Bob zomrel, /Bob zomrel 2.6.1965/ iba s Bobovou dcérou sa občas stretneme a spolu spomíname na staré časy."

V roku 1963 si osadníci z YUKONU spolu s Kamzíkom z trampskej osady OHIO obnovili chatu "Veľká basa" nad Granadou. A ďalej nechajme znovu vo svojich spomienkach na tieto časy prehovoriť kamarátku Annie:                         

"Skôr, ako sme si v roku 1963 založili osadu YUKON, doviedol nás môj otec na Granadu /Kamzík s trampskej osady OHIO/na starý flek a keďže sa nám tam páčilo, istý čas sme tam chodievali trampovať. V blízkosti Granady v tom čase stáli len dve staré a na polovicu rozpadnuté chatky - Malá a Veľká Basa. Rozhodli sme sa že Veľkú Basu skúsime opraviť, aby sme v zimných mesiacoch mohli chodievať do prírody. Pomáhal nám môj otec a Andy, obidvaja z osady OHIO, ďalej Kido z Račianskych kopaníc a Jožo Noga so svojou ženou Zuzkou z mladšej Račianskej osady UTAH. Darilo sa nám to celkom dobre a bez problémov. Všetci sme sa tešili, že Vianoce budeme  tráviť spolu s kamarátmi na chate. Ten týždeň pred Vianocami sme tam prvý krát spali a robili posledné úpravy. Vystavali sme ohnisko a namontovali lapač dymu, ktorý nám dal otec spraviť u kováča. Večer sme dali do okna sviečku, postavili sa dole na chodník a obdivovali svoju chatku. Všetci sme sa tešili na Vianoce, ktoré tam spoločne strávime a oslávime  dielo svojich rúk.

Deň pred štedrým večerom, keď prípravy na hory boli v plnom prúde, zazvonil telefón. Kamarát Pekelník nám oznámil že chatka bola zbúraná a že po nej zostala len kopa porezaného dreva a neporiadok v lese. V našich srdciach zostal len smútok a na Lesnej správe zase dlh za drevo, ktoré tam aj tak zostalo a ešte dlho potom".

Neskoršie bolo zistené že chatku Veľká Basa zbúrali lesní robotníci a príkaz na jej zbúranie dostala Lesná správa od Verejnej bezpečnosti a potichu bolo povedané že Štátnej bezpečnosti.

V roku 1965 si postavili zrub - polozemlianku na svahu Volhoviska nad Košariskami, trochu povyše, ako stoja dnes chatky trampských osad GAME FARM  a BOJOVÍ VLCI.  

Ako si na tieto staršie časy  spomína kamarátka Annie:

„Keď všetci chlapci z osady YUKON odišli na vojenčinu, trampovala som s Jerrym s trampskej osady URAGÁN a osadou GOLD RIVER. Všetky tieto tri osady spájali nielen rodinné vzťahy /Vlk ,Jerry a Juro boli bratia/, ale hlavne krásne priateľstvo, ktoré trvá dodnes a aj napriek tomu  že nás delí tisíce kilometrov.

Až na niekoľko trampských odvážlivcov, ktorí v zime stanovali alebo sahaganovali na snehu, kľudne to tak môžem nazvať, lebo málokto vtedy vlastnil spací vak, sme v zimných mesiacoch chodievali na Košariská. Väčšinou na chatu Cementár, alebo na zruby ČSZTV -“U Uhlára“ /pozn. : neskoršie „U Mamuta“ a teraz „U Fuga“ vždy podľa mena toho, kto bol ich prenajímateľom/. Často sme sa tu túlali po lese a obdivovali tú krásnu prírodu, ktorá nám  tak učarovala, že sme sa rozhodli, vtedy ešte v naozajstnej krásnej divočine, postaviť znovu novú svoju chatku. Keď sme po mnohých rozhodnutiach konečne našli to správne miesto na chatku, vzali sme krompáče a lopaty a v sobotu ráno sme vyrazili z osadného campu osadu GOLD RIVER na Bajzdrici na Košariská. Po mnohé víkendy, vždy dva krát sme merali tú cestu z Bajzdrice na Košariská tam a nazad. Štyria chlapci a dve dievčatá, to aby sa mal kto starať o ich žalúdky, čo sme hravo zvládli.

Keďže sme sa nudili, tak sme chlapcov zabávali vtipmi a keď to snami už nemohli vydržať kvôli smiechu, prosili nás, nech necháme chvíľu ich uši   odpočinúť a navrhli nám aby sme sa išli aspoň na chvíľu opaľovať na neďalekú lúčku. Celom sme sa potešili, hlavne preto že si pospíme.     

Neviem, čo nás ako na povel naraz zobudilo, viem len, že bola tma ako vo vreci, sotva sme videli na seba. No a keď sme miesto pre chatku hľadali dôkladne , to preto aby nás tak ľahko nikto nenašiel a neobjavil, samé sme nevedeli nájsť cestu naspäť a ani na GOLD RIVER. Až niekedy nad ránom, keď už začalo svitať sa nám to podarilo. Dovtedy nepomohli ani všetky tie rady a metódy, ktoré nás kedysi otec naučil a ani všetky zápalky, čo sme už dávno vyškrtali. Unavené a špinavé sme konečne našli dajakú cestu. Asi pol hodinu potom, už za svetla nás objavili naši veľmi vystrašení kamaráti. Oni si však mysleli že sme sa urazili a odišli na GOLD RIVER a keď nás tam večer nenašli, tak až potom nás celú noc hľadali. Nikdy nám už potom nepovedali, že ich uši si chcú od nás odpočinúť.....   

Chlapcom z YUKONU, URAGÁNU a z GOLD RIVERU, v ktorých pre nás boli tí najlepší kamaráti pod slnkom, sa podarilo za krátky čas postaviť chatku, ktorej dali meno "Tornádo" , to podľa víchrice, ktorá sa prehnala týmto lesom a vyváľala a zničila les okolo zrubu.

Častým hosťom na Tornáde býval Pekelník z osady NETOPIER a Donald z vodáckej osady  HAY RIVER. Neskoršie kamaráti Tršťo a Kvakin z osady GOLD RIVER opustili republiku a vycestovali do Austrálie a Jerry z URAGÁNU aj so svojím bratom Jurom do Kanady."

Takto si po rokoch vo svojich spomienkach pripomenula zrub Tornádo Annie.

/poznámka: Zrub spustol a v roku 1975 bol tento polorozpadnutý zrub pri čistení lesa zbúraný trampmi z osady GAME FARM/. 

V roku 1964 je osada YUKON iniciátorom založenia ÚNIE TRAMPSKÝCH OSÁD BRATISLAVY, ktorá združovala sedem trampských osád .

Osada YUKON na jar v roku 1964 vstúpila do ÚNIE TRAMPSKÝCH OSÁD BRATISLAVY, ktorá vznikla ako zoskupenie nezávislých osád ČIERNA LABUŤ, ČIERNY ŠÍP, HAY RIVER, NETOPIER, SIOUX, UTAH /1961/ a YUKON. Blízky vzťah k ÚTOB mali aj osady URAGÁN  a  RODRIGO.

Osadu YUKON preslávil však najmä jej šerif Vlk, ktorý pod pseudonymom Jim Athabaska, ale i Vlk, v trampských časopisoch uverejňoval a ešte i v dnešnom období uverejňuje svoje vlastné básne , poviedky a trampské pesničky..    

 V roku 1969  Vlk ako pracovník SLOVENSKEJ ÚNIE TÁBORNÍKOV spolu s inými kamarátmi organizuje celoslovenské Večery trampských piesní, predtým i Portu 69 v Rači - neskôr celoslovenskú súťaž trampských piesní LUNA. Ďalej Tábornícke školy /neskôr inštruktorov turistiky/ v Slovenskom Raji, vo Veľkej Fatre a v Nízkych Tatrách, Plavby mládeže po Hrone a iné tábornícke a turistické akcie celoslovenského významu. Na týchto akciách sa zúčastňovali v prevažnej väčšine  mladí trampi z celého Slovenska.

Vlk v roku 1971 v spolupráci s jeho Táborníckym klubom Vatra vydáva prvý zborník Slovenských trampských piesní.  Veľkú zásluhu mal i v obsahovej príprave rubrík "Stopami táborníkov a trampov" a "Pod modrou oblohou" ktoré vychádzali pod Jastrabovým vedením v denníku Slovenskej strany obrody -  Ľud. 

Laco vlastným nákladom a pre svojich kamarátov vydal knižku Cesta. Knižku zostavil z článkov, ktoré od konca šesťdesiatych rokov, do jej vydania uverejňoval v Ľude, Mladých rozletoch, Krásach Slovenska a ďalších časopisoch.