Nedeľa bratislavských vodákov

Nejeden vodák už v sobotu sa díva na oblohu a z hĺbky srdca sa mu derú slová: „Keby len bolo zajtra pekne!" S touto túžbou mnohý aj usína. Veď nie div, keď po celotýždennej práci v zaprášenom a hlučnom meste, túži po telesnom a duševnom občerstvení tam pri vode a na vlnách modrého Dunaja.

Je pekná nedeľa. Želanie vodákov sa splnilo. Slnko už zrána sála svoje hrejivé lúče a vyháňa z posteľ vodákov, ktorí s radosťou si balia plavky, prikrývky, oleje a mastičky na opaľovanie, nezabúdajúc ani na potraviny a ponáhľajú sa

na električku CK, alebo CD, ktorá ich odváža takmer až k lodeniciam KSTL pri Karlovej Vsi. Pešo ísť sa neoddá, lebo sa stráca hodina drahocenného času.

Lodenica je na brehu sútoku Dunaja s jeho ramenom, ktoré sa oddeľuje od hlavného toku pod Devínom. Budova je celá z dreva. Pojme asi 120—150 lodičiek. Na poschodí sú kabíny a to pánske a osobitne dámske. Tam je i veľká klubová miestnosť, kde sa konajú nielen schôdzky členstva, ale večierky. K lodníci patrí aj domček dozorcov. Pozrime však, čo sa robí okolo lodenice. Je nás už dosť, hoci je len 8 hodín ráno. Tu niekto vykopne loptu a už sa naťahuje sieť na volejbal. Debatujúci vodáci začnú sa trúsiť. Jedni vynášajú loďky a znášajú ich k vode, iní si idú zahrať volejbal, alebo stolový tenis (pingpong), ostatní sa prizerajú alebo slnia.

 

Kriku, spevu, veselosti a pri volejbale niekedy aj vady je do obeda dosť. Toto sú však „sviatoční" vodáci, ktorí svoje loďky vytiahnú na vodu len časom a i to, len keď sa im zavesí nejaký „háčik" z rodu Evinho. Pravých vodákov nie je tak veľa. Sú to naši Indiáni, Tarzan, Škóti a iní, ktorých vlastným menom málokto pozná. Hneď ráno, ak už nie v sobotu poobede, nakladajú do kanoí a kajakov svoje veci — nezabúdajú ani na gitary, mandolíny a iné hudobné nástroje a za hurónskeho volania „ejjuchu" odpútajú sa od brehu, počtom niekedy až 10—15 lodičiek a veslujú proti prúdu. Ide sa na „Sumatru", ostrov to pod Devínom, kde sa oddeľuje rameno Dunaja a spája sa až pri lodenici. Tak tvorí veľký ostrov „Käsmacher", ktorý ešte viacráz delia menšie ramienka. Na hornom konci tohoto ostrova je tábor. Asi po 45—60 minútovej plavbe proti prúdu, romantickým a divokým ramenom „Komárov" príde sa na hlavný tok Dunaja, odkiaľ vidieť už hradby Devína. Po niekoľko minútovej plavbe hlavným tokom blížime sa k táboru (plavba veľkým ramenom bez priepustky je zakázaná). Už z ďaleka počujeme zvuky bubnu, podobné to zvuky indiánskeho „tam-tam", je to starý sud, odkiaľsi priplávaný, na ktorom bubnujú v tábore prenocovavší „Indiáni". Vzájomne sa zdravíme „ejjuchu" a pristávame na piesočnatom brehu. Sme na mieste. Loďky povyťahujeme na breh a po predbežnom posilnení začína práca v tábore. Jedni stavajú stany, iní prinášajú drevo na táborový oheň, kým dievčatá, ktoré predsa všade musia byť, upravujú a okrášľujú okolie tábora, alebo chystajú už obed, ktorý sa im niekedy aj podarí. Aké korenené a výsmešné slová týmto kuchárkam padajú pri varení na „ustarostené hlavičky", o tom sa nechcem zmieňovať, aby som si ich nerozhneval. Obed sa však zje, už či je dobrý alebo zlý, väčšou chybou však býva, že ho je málo. Vlastný život začína až poobede. To náš „Tarzan" (so žalúdkom bez dna), usmievavý „Škót" a divoký „Indiáni" naladia gitary a iné hudobné nástroje a v zapätí blízky les tíško odráža zvuky melancholických indiánskych piesní. Pomaly sa zapája do zmesi hudby a spevu celý tábor v jediný mohutný zbor.

 

Nenachádzame dosť výstižných slov na vyjadrenie krásnych dojmov, ktoré prežívame nedeľami na tomto ostrove. Duša je naplnená citom voľnosti a radosti zo života. Dožičili by sme každému vidieť ten hlúčik zdravých, do bronzová opálených mladých ľudí, ako sedia na piesočnatom brehu Dunaja a spevom sprevádzajú šumenie vĺn, alebo ako sa vrhajú rozradostnení do vody, keď sa blíži parník, aby vychutnali rozkoš z mohutných vín, alebo ako sa potajomky z tábora stratí ,,on" a „ona", nasadnú do kanoe a tíško odrazia od brehu, aby si na vode bez svedkov, vymenili srdečné city. Takmer so závisťou pozorujeme, ako si spievajú zaľúbené piesne a tíško sa sprevádzajú zvukmi gitary. Sú to momenty, na ktoré sa nezabúda.

Slnko zapadá za siluety hradieb Devína a je už zvrchovaný čas ísť domov. Poskladáme stany, uhasíme oheň, nasadáme do lodiek a odrážame od brehu. Čochvíľa nás prúd schytí, sotva sa stačíme obzrieť na miesto príjemných chvíľ. Ešte jeden pozdrav „ejjuchu" a dávame zbohom „Sumatre". Uprostred Dunaja pospájame všetky loďky a ako jedna plť dávame sa unášať prúdom. Slnko už celkom zapadlo a len ružová žiara, ktorá sa krásne odráža od vín, naznačuje miesto, kde zapadlo. Celou cestou sa rozlieha pieseň vodákov, sprevádzaná jemnými tónmi gitár. Nejeden si vzdychne: „Škoda, že krásna nedeľa už končí."

Po polhodinovej plavbe približujeme sa k lodníci. S brehu nás už vítajú volaním „ejjuchu", my im podobne odpovedáme. Loďky uvoľňujeme a jednotlivé pristávame proti prúdu.

Je už skoro tma. Rýchle umývame loďky a ukladáme na miesto. Život v lodníci už stíchol. Vodáci telesne a duševne osviežení, príjemne prežitými chvíľami, vzájomne sa lúčia so slovami, „bola to krásna nedeľa" a odnášajú si pekné dojmy do mesta, do svojich príbytkov, aby si ich zopakovali budúcej nedele.

/autor článku neuvedený/

Zdroj článku:

KRÁSY SLOVENSKA

ČASOPIS VENOVANÝ TURISTIKE, ŠPORTU A JASKYNIAM

ROČNÍK XVIII. 1939-40

Majiteľ časopisu a vydavateľ:

KLUB SLOVENSKÝCH TURISTOV A LYŽIAROV V LIPTOVSKOM SV. MIKULÁŠI.

ČASOPIS TLAČILA SLOVENSKÁ KNÍHTLAČIAREŇ VO ZVOLENE.

 

Pieseň v pozadí stránky s názvom"Pluj lodičko..."  slová a hudba A. Aust a L. Jacura. Spievajú Kamarádi z Kolína  T. Vokoun, A. Céza, S. Makal, M. Saiver. GitaraT. Vokoun a M. Saiver. Nahrané v roku 1941 v Prahe na deske Ultraphon. Prepis a zvuk Zbyněk Mácha a Jiři Očenášek v roku 1967