Tabuľa  na pomníku Viktora Haluzického s motívom sv. Huberta, patróna poľovníkov.

Trampi, prechádzajúci po neznačenej lesnej ceste okolo kamenného mohylového pomníka Viktora Haluzického ( 48° 14´ 01.9´´ N a 17° 09´ 05.9´´ E, 395 m n.m.) v Malých Karpatoch, pri vrchu Piesky nad Račou by možno radi vedeli čosi viac o tragédii, ktorá sa tu odohrala práve pred sedemdesiatimi rokmi.      Viktor Haluzický pochádzal z moravskej obce Bánov, ležiacej medzi Uherským Brodom a Lopeníkom.  Jeho otec bol učiteľom a on sám absolvoval obchodnú akadémiu v Brne a potom gymnázium v Kyjove a Prahe. Z jeho fotografického portrétu muža s fúzikmi možno vyčítať inteligenciu a rozhľadenosť. Ovládal nemčinu, angličtinu i francúzštinu a dohovoril sa rusky a taliansky. V roku 1924 sa oženil s Francúzkou Madelaine Blanquet a naposledy býval v Bratislave na Grosslingovej ulici 32. Najsamprv pracoval ako úradník v banke v Brne, potom ako prokurista a riaditeľ a.s. Centrokomisie v egyptskej Káhire, neskôr pracoval v Prahe a napokon bol prednostom pokladnice na riaditeľstve v bratislavskej Dunajplavbe. Štefan Skala sa narodil v Račištorfe v roku 1913 a pracoval ako továrenský robotník. Jeho vášňou bolo pytliačenie. Otec sa volal Marko. V roku 1940 sa Š. Skala zosobášil s dvadsaťročnou Ernestínou  z račianskych Kopaníc.

      V sobotu večer 5.apríla 1941 sa Š. Skala vybral s puškou  do lesov. Pri stretnutí  s poľovníkom Viktorom Haluzickým  (podľa novín asi o pol ôsmej na ceste v lokalite Široké kamene, Račania vravia  tejto lokalite - na Zálistku)  

Štefan Skala po slovnej výmene vystrelil na poľovníka a V. Haluzický, ktorý tam poľoval na sluky, ostal na mieste mŕtvy. Š. Skala ušiel a skrýval sa v lesoch v blízkosti svojho chatrného domčeka č.542 vo vinohradoch za Račištorfom, neďaleko Vajnorskej doliny. Doma ho okrem manželky čakala aj takmer trojmesačná dcérka Terézia.

      Žandári vydali výzvu k obyvateľstvu, v ktorej bol pod fotografiou Š. Skalu  takýto text:

„V záujme verejnej bezpečnosti a poriadku upozorňujeme obecenstvo na vyobrazeného vraha Štefana Skálu, ktorý ešte nebol dopadnutý, aby bolo bezpečnostným orgánom nápomocné pri pátraní po ňom a takto umožnilo čím skoršie jeho dopadnutie. Vrah Štefan Skála je 28-ročný, v Račištorfe narodený, do Sekúl, okres Malacky príslušný, 170 cm vysoký, zavalitej postavy, má okrúhlu tvár, nos hore ohnutý, čierne vlasy, zeleno-šedivé oči, nad pravým okom na čele má 2 centimetre dlhú a pol centimetra širokú jazvu šikmo doľava. Na sebe mal tmavomodrý kabát, dlhé šedivé nohavice a žltkavý klobúk. Je ozbrojený.“

 Rovnaký popis priniesli aj noviny spolu so správou o udalosti a končili výzvou, aby ľudia upozornili na Š. Skalu žandárstvo alebo políciu.

Výzva žandárov k obyvateľom s fotografiou  Štefana Skalu

     V pondelok ráno 7.apríla 1941 Štefan Skala smrteľne postrelil pri svojom domčeku žandárskeho strážmajstra Víta Kollára (noviny písali o Štefanovi Kolárovi), slobodného, narodeného, narodeného 10.júna 1909, ktorý ešte predpoludním vo veku nedožitých 32 rokov zomrel v bratislavskej nemocnici.

Portrét žandárskeho strážmajstra Víta Kollára

Jeho telo si bol napoludnie pozrieť okrem šéfa žandárov aj hlavný veliteľ HG a minister vnútra Mach. Noviny písali, že strážmajster bol zastrelený ôsmimi ranami zozadu. Š. Skala znovu ušiel. Pohreb  strážmajstra bol v stredu 9.apríla 1941 v Bratislave o 10.00 h. So zosnulým sa príhovorom rozlúčil aj minister Mach. Telo potom autom odviezli a podľa novín pochovali na cintoríne v rodnej obci strážmajstra v Hornej Dubovej. Taká obec však na Slovensku nejestvovala a nejestvuje. V úsilí rozlúštiť nezrovnalosti v údajoch o mene a rodisku strážmajstra Kollára som nedávno navštívil najprv obec Horné Dubové, tam však som hrob V. Kollára nenašiel a nič o ňom nevedeli ani starí obyvatelia. Napokon som hrob hlavného žandárskeho strážmajstra Víta Kollára, objavil v Dubovanoch v dolnej časti obce hneď za vchodom do cintorína ( 48° 31´ 24.8´´ N a 17° 43´ 50.2´´ E, 155 m n.m).

Náhrobný kameň Víta Kollára v Dubovanoch

     Naháňanie Š. Skalu si vyžiadalo onedlho ďalšiu tragédiu. V Stupave pri kontrole dokladov urobil istý mäsiar akýsi podozrivý pohyb, po ktorom ho žandár okamžite zastrelil, domnievajúc sa, že by mohlo ísť o Š. Skalu.  Pišta Skala dobre poznal lesy a pomerne dlho sa mu darilo skrývať sa a žiť v nich.

     Š. Skalu ozbrojeného guľovnicou a brokovnicou zastrelili žandári v nedeľu 4. mája 1941 o 9. hodine ráno v lokalite Kugeln nad Svätým Jurom. Predchádzalo tomu sledovanie jeho kamaráta z Nešticha, ktorý napokon spolupracoval so žandármi a ktorý Štefanovi Skalovi priniesol do vinohradníckej búdy na okraji lesa požadované veci. V súčasnosti sa miesto skonu Štefana Skalu už nedá identifikovať, sú tam záhradkárske chaty. Na mieste vtedy postavili drevený kríž ozdobený zeleňou.

Skupina Juranov pri symbolickom hrobe Štefana Skalu nad Svätým Jurom.

    Štefana Skalu pochovali pri múre cintorína vo Svätom Jure. Zastrelením Š. Skalu sa séria tragických udalostí neskončila. Akoby smrť ešte stále nemala dosť. Onedlho po smrti Štefana Skalu sa v Neštichu obesil Skalov  kamarát.

 Keď sa dcérka pani Ernestíny stala dospelou, peknou ženou, vzal si ju za manželku náš už dávnejšie nebohý kamarát Izo z trampskej osady HVIEZDA SEVERU, pracujúci u lesov, ktorý chodil s kamarátom Tomečkom a ďalšími na trampskú chatu na Zálistku dovtedy, dokiaľ ju niekto nevypálil.

      Celému tragickému príbehu sa venuje publikácia Františka Závodského  Malokarpatský pytliak (Príroda, Bratislava 1976). Kniha vyšla oneskorene po nezvyčajných peripetiách (vyhorenie tlačiarne, zničenie sadzby). Nejeden starý Račan napriek zmeneným názvom a menám správne rozlúštil, o ktorom mieste konkrétne a o kom sa v knihe píše.

Obálka Závodského knihy z vydavateľstva Príroda z roku 1976

O nešťastí na Zálistku písal tiež račiansky historik Ľudovít Havlovič. Zmienku o udalostiach obsahuje aj kniha Tarzícia Kohúta Pytliaci z Malých Karpát.

     Pred rokmi som sa stretol s pani Ernestínou. Po ňou povolenom fotografovaní a zapnutí diktafónu mi vyrozprávala svoj neľahký životný príbeh a ukázala mi niektoré dokumenty.

Pomník Viktora Haluzického na Zálistku

     V druhej polovici deväťdesiatych rokov neznámy vandal vylomil bronzovú reliéfovú tabuľu z pomníka Viktora Haluzického. Kamarát Brnkaj z trampskej osady YUKON ju našiel kúsok nižšie pri ceste. Po ošetrení ju uložili na Miestnom úrade a odliali z nej kópiu. Na výročie udalosti 7.apríla 2000 bola tabuľa znovu inštalovaná na pomník za účasti starostu, hostí z Bánova  a turistov z  KST Železničiar Bratislava, ktorí si zobrali na seba starostlivosť o pomník. Podarilo sa im tiež sústrediť osobné údaje o Viktorovi Haluzickom a dobovú tlač k smutnej udalosti. Na 70. výročie udalosti, 5.apríla 2011, položili turisti k pomníku Viktora Haluzického kyticu.

                                                                       Laco Khandl – Vlk,

/napísané a vložene v roku2011/

 trampská osada YUKON

Bratislava - Rača

Snímky Laco Khandl – Vlk, TRAMP NET a archív

Pieseň v pozadí stránky "Laredo" hrajú BELASÍ