...chatka Puba a Kukyny Bezdekových bola vôbec jednou z prvých na Košariskách. Trampi si ich postavili najmä pre svoje zimné pobyty, totiž v lete ich trampským domovom bol Dunaj a jeho nádherné ostrovy a ramená. Chatka po pravej strane patrí kamarátovi Andymu z trampskej osady MANILA...

...osadníci z HAY RIVERU v Prepadlom údolí pred chatou  "Cementárka" v roku 1964...

...chata Cementárka v Prepadlom na dobovej kresbičke z roku 1965...

...bola to vtedy opravdivá skutočná divočina a posledný raj na Dunaji. ...

...stretnutie trampov na malokarpatskej Deniske, ktoré pripravili osady ASUNCION a DAKOTA v roku 1964... Iba takto málo nás bolo vtedy v Bratislave a každý, každého z nás vlastne poznal. Na civilné mená sme jednoducho zabudli a nikoho sme sa na to ani nepýtali, nuž doba bola taká. Kamarátstvo v tom čase bola naozaj vec najvzácnejšia...

...a pekný večer pri malom ohníku si vychutnávajú kamaráti Satan s fajkou a Donald s gitarou...

DUNAJSKÉ OSTROVY KORMORÁNOV

V spomienkach starších trampov to bola predovšetkým nádherná divoká lužná príroda nachádzajúca sa na viacerých ostrovoch na toku Dunaja a v jeho ramenách pod Bratislavou.

Tieto nádherné miesta prírody pre trampov našli a objavili kamaráti z najstaršej slovenskej trampskej osady WAIKIKI v roku 1928 keď  si založili svoju vodácku trampskú osadu.

O celých 45 rokov neskoršie do týchto čarovných zákutí prírody zablúdili na svojich canoe aj osadníci z HAY RIVERU a  stala sa z toho ich prvého stretnutia naozajstná a skutočná  láska hneď "na prvý pohľad".  Ten, kto mal možnosť poznať vtedajšiu nádhernú divokú lužnú prírodu dunajských ostrovov pod Bratislavou, na tento pozemský Raj už nikdy nezabudol a vždy sa vracal späť do tej nádhernej prírody, asi tak, ako bumerang austrálskeho domorodca. 

Presne takýmto domorodým bumerangom sa stali v svojej mladosti, aj osadníci HAY RIVERU odvtedy čo v roku 1963 objavili  krásy a spoznali divočinu tejto prírody.

Musím však pripomenúť a nesmieme zabudnúť, že to bolo ešte v dobách, veľmi dávno predtým, ako ostrovy a dunajské ramená zanikli a boli navždy zatopené vodami Gabčíkovskej priehrady.

Boli to vtedy ešte skutočne "neporušená" divoká panenská príroda.  Predovšetkým desiatky, ba skorej stovky ostrovov, ostrovčekov, v ramenách veľkej rieky Dunaja, po ktorých sa dalo na malých lodiach plaviť dlhé kilometre a aj celé hodiny. Rieku a ostrovy v ramenách lemovali staré storočné vysokánske topole a tiež malé košaté vŕby. Na ostrovoch sa nachádzalo aj viacero miest, ktoré boli skoro úplne nepriechodné a zo stromov tu viseli hrubé popínavé liany, presne tak ako je to niekde v tropických dažďových lesoch Afriky...

Večerné pozorovanie pastvísk zveri na lúčnych priestoroch ostrovov by určite bolo pre dnešných poľovníkov, ktorí sa starajú o lesnú zver iba vysnívanou fatamorgánou a aj v jesenných poľovných mesiacoch, snáď pre blízkosť rezervácie ani streľbu tu nebolo počuť a najkrajším "poľovným" zvukom nebol výstrel z guľovnice, ale jesenné ručanie naozaj mnohých jeleňov a často dunivé zvuky parožia ich predmanželských háremových súbojov.

Lúky na ostrovoch boli plné sviežej trávy s nádherou kvitnúcich rastlín a ozdobou tejto prírody boli predovšetkým lesné zvieratá, ktorých bolo toľko, že pri putovaní tunajšou prírodou mal človek pocit, že je v akejsi obrovskej zoologickej záhrade. Nie, nebolo tam žiadnou zvláštnosťou stretávať početné stáda vysokej zveri, aj jelenej, ktorej celé stáda presahovali svojou početnosťou číslo viac ako päťdesiat a často ste mali možnosť vidieť túto zver plávať aj v ramenách, ako sa premiestňujú za svojou trávnatou potravou plávajúc s veľkým šplechotom z ostrova na ostrov.

O vtákoch najrôznejších druhov,  ktoré obývali vysoké stromy, pieskové a hlinené brehy i nízke, starobou bútľavé vŕby a mali tu stovky hniezd - ak budeme dnes niekomu rozprávať, tak určite povie, že to nemohlo byť na zemi, ale že to rozprávanie sme si celkom určite  pomýlili z dajakou vymyslenou rozprávkovou krajinou.

Hniezdili tu obrovské kolónie havranov, kaviek, volaviek, kormoránov... v tíšinách ramien našli svoje útočište divoké husi a kačice, no vlastne na to, by sme jednotlivé druhy vtákov len vymenovali, potrebovali by sme možno ešte ďalšej celej pol stránky a nemožno ani zabudnúť na to,  že nebolo žiadnou veľkou zvláštnosťou to, že sa tu dosť často objavil  a  aj hniezdil orliak morský.

Takto Dunaj a dunajské ramená, ostrovy  a príroda zotrvávali, dalo by sa povedať, ako akýsi prírodný skanzen ešte v sedemdesiatich rokoch minulého storočia v predchádzajúcom tisícročí.

Tento opis dunajskej divokej prírody nenapísali kamaráti z trampskej osady WAIKIKI, ale takto to prežívala v "zázračnej trampskej krajine" trampská osada HAY RIVER, ešte dlho aj po roku 1963, kým táto príroda a krajina nebola úplne zničená necitlivou výstavbou dunajskej priehrady s jej novodobými technickými a urbanistickými prvkami "modernej civilizácie".

 

 

Trampská osada HAY RIVER bola v tých dobách vodáckou stanovou osadou,  ktorá často zavítala na svojich kanojkách do dunajských ramien a zátok. V dunajskom ramene ostrova Kormoránov mala dlhšie obdobie aj svoj dunajský camp s názvom "Vysoký breh" alebo aj veľmi jednoducho,  camp "Štrk" nachádzajúci sa na  Veľkom ostrove, oproti rezervácii KORMORÁN, smerom k hlavnému toku Dunaja a na tomto mieste v roku 1965 zapálila aj svoj prvý osadný potlachový oheň.

 

Tento camp Štrk bol na dunajskom ostrove a všetkých účastníkov, ktorí prišli po súši bolo treba previesť cez rameno Dunaja. Bol to na svojú dobu velký potlach a  pozvanie prijalo i vela kamarátov z Čiech a Moravy. I keď osada HAY RIVER vlastnila veľkú lodnú flotilu kanoek, veľmi aktívne pri prevoze cez rameno na ostrov vtedy pomohli kamaráti z lodeníc Dynamo energia, neskoršie známi ako KAMARÁTI OD VEĽKEJ RIEKY a tiež trampi z lodenice Figaro – trampská osada RED RIVER. Cez noc totiž v Dunaji stúpla voda a prevoz cez inokedy kľudne tečúce rameno sa stal malým dobrodružstvom, prúd rieky v ramene sa stal prudkým a tento prevoz veľmi sťažil.

Veľa kamarátov, aj z Čiech a Moravy si na tento potlach dobre pamätá a spomína ho do dnešných dní, preto že väčšina kamarátov tam putovala skutočne peši, bez aut a na malebný Veľký ostrov sa chvalabohu nemohli "mastňáci" a ani iní "fotografovia" čo boli zvyčajne vlastne preoblečení "špicli" nemohli dostať, preto že trampov prevážali na ostrov v kanojkach trampi "domorodci" z viacerých trampských vodáckých osád a trampi sa medzi sebou naozaj dobre poznali a aj prípadných podozrivých cudzích hneď poznali.

Našťastie, nemohla sa tam dostať ani vtedy predlžená vojenská ruka ŠTB, tzv. Pohraničná stráž, preto že vlastnila príliš moc veľké  a výkonné člny, ktoré sa do plytkejších dunajských ramien vôbec nedostali a peši po ostrovnom pralese od hlavného toku Dunaja sa im akosi nechcelo..

A to  našťastie, bolo veľkým šťastím pre trampov i preto, že potlach by boli títo politickí zbrojnoši v tom pre trampov veľmi zlom politickom období určite rozbili, alebo rozohnali...

A tak trampskú pohodu rušili len komáre, ktorých tam naozaj bolo a vždy bývavalo neúrekom, tí však tiež mali svoj vlastný určitý časový harmonogram a štípali v presne časovo nimi vymedzenom dennom období a občas neštípali vôbec...

Najkrajšie chvíle na Dunaji sme pri táborení zažívali cez babie  - či indiánske leto, na neskorú jeseň, keď síce pri vode bolo už pomerne chladno, ale komáre skončili svojú letnú upírskú krvožíznivú púť a príroda sa stala svojimi jesennými farbami naozaj nádhernou.

I zima tu bývala krásna, samozrejme že bez kanoi. Tie vlastne ani nebolo treba, lebo po zamrznutých ramenách a  po lade sa dalo putovať a prejsť skoro všade peši. Človek tu i pri celodennom putovaní nikoho nestretol, okrem domácich zvieracích lesných obyvateľov a večne krákajúcich vrán. Chýbali aj lodné sirény, ktoré v lete bolo počuť z hlavného toku, lode sa v zime väčšinou hlavne pre ladochody neplavili, nebola tu ani žiadna krčma, či hospoda a tak práve tu si pravoverný tramp našiel to svoje pravé a vytúžené "Klondyke".

...najkrajšia zátoka a rameno Dunaja v miestach do ktorých sme chodievali sa nachádzala pri rezervácii Kormoránov /tá je po pravej strane fotografie/. Úplne v pozadí je hlavný tok Dunaja a fotografia je zo starého diapozitívu ORWO. Ten diapozitív to moc šťastne neprežil, veď je tomu už 50 rokov, farby sa akosi rozliali, ale pre starých  pamätníkov určite bude tento pohľad, ktorýuž dávno pohltila dunajská priehrada Gabčíkovo potešením, tak ako i ďalšie tri fotografie z tohoto obdobia...

...ostrov Kormoránov a jeho prírodné skvosty boli diamantovým klenotom slovenskej prírody a pôvodne tiež najstaršou prírodnou rezerváciou na území Slovenska. Ale tou nádherou už iba bol...  Bohužiaľ po tej kráse už v nás zostal len pocit, že našej generácii sa ešte podarilo na týchto miestach prežiť najkrajšie roky svojho trampského života. Potom prišli bagre, ťažkotonážne autá a nastal koniec pozemského Raja. Žiaľ presne takýto a kormoránskemu veľmi podobný osud sa práve pripravuje na čarokrásnom Slovenskom Hrone, na ktorý sa vrhli stavitelia minipriehrad s konečným pre občianskú spoločnosť moc neprinášajúcim komerčným plánom natrvalo zmeniť raz tejto krajiny a životného prostredia...

... v okolí ostrova Kormoránov nebolo žiadnej stavby a na mnohých ostrovoch, ktoré sa ťahali celé kilometre okolo hlavného toku Dunaja sa stavať akosi našťastie nedalo. Ostrovy boli pravidelne zaplavované povodňovými vodami a aj preto tu bola naozaj panenská príroda. Jedinou stavbou na Veľkom "TAHITSKOM" ostrove  bola táto trochu podivná a pekná zrubová chatička postavená na stĺpoch, to preto aby ju nesplavili povodňové vody Dunaja. Chatka pravdepodobne patrila poľovníkom, ale za dlhé roky čo sme sem chodievali, nikdy sme nikoho bývať na tejto chatke nestretli...

... a toto je skutočný pohľad do "kormoránskej" zátoky, ktorú sme nazývali "akvárium". Bola tu neskutočne čistá voda a do veľkej hĺbky vo vode bolo vidieť veľké množstvá  menších, väčších i veľkých rýb, ktoré sa vôbec plávajúceho kanoe nebáli a pokojne si vo vode vegetili na svojom mieste ďalej...

... na  horárni Holint, v roku 1967...

 

...prišlo leto a tak sa ide na "veľký vander"...

...a ešte trampské zamávanie spod Šútovského vodopádu...

...fotografia z Veľkého vandru osady HAY RIVER v Pieninách...
 

...vtedy tu ešte na Dunajci splavovali drevo skutoční pltnici na pltiach a plavba po Dunajci ešte nebola komerčnou turistickou atrakciou. Tou sa stala až vtedy keď miesto dreva po rokoch neskoršie začali splavovať po rieke ľudí tužiacich po "kúpenej" romantike a dobrodružstve...

Výstavba priehrady na Dunaji bola vlastne hlavnou príčinou prenasledovania trampov majúcich svoje osadné campy na Dunaji. Jej výstavba oficiálne začala podpisom medzinárodnej zmluvy s Maďarskom v roku 1974, ale v skutočnosti sa tak stalo už v roku 1972. A tak trampov - vodákov v roku 1972 doslovne vyhnali z tohoto obrovského územia Dunaja pre výstavbu priehrady s použitím dopredu pripravených totalitných "ochranárskych zákonov". Tie zákony nikdy neboli zmenené a keď už - tak iba veľmi jemne, ale časom, najmä v poslednom období boli dokonca ešte viac zostrené a sprísnené, tie   platia až doteraz/. 

Keď to s tým vodným dielom vlastne všetko začalo a aj tých čo i len peši prechádzali krajom, na základe paragrafov zákona, bez pardonu slávna vtedajšia totalitná vojenská pohraničná stráž  vyháňala a nezriedkavo i "mastne pokutovala" dokonca i mnohokrát zatkla.

A  tak presne na začiatok tohoto  nešťastného obdobia nám  vo filmových krabiciach zostala, už len ako spomienka na našu osadu a miest kde osadníci strávili podstatnú časť trampskej mladosti  niekoľko pre nás naozaj vzácnych  a cenných diapozitívov.

Aj tento jesenný diapozitív je ešte "neporušeným pohľadom" z Ostrova Kormoránov  do ramena Dunaja smerom na Veľký ostrov, kde sa nachádzala podstatná časť vtedajších campov bratislavských trampských osád. Trampi a ich trampské osady tu chodievali na campy ktoré mali svoje vlastné pomenovania ako "Štrk", "Vysoký breh", "Lenoraj", "Red river" a ďalšie...  A asi o dva týždne neskoršie ako bola sfotená táto fotografia sa tu na týchto miestach uskutočnil holorub, taký dokonalý, že už cítenie trampa nebolo schopné takýto stav skazy odfotografovať a založiť do osadných albumov.

Tieto tabule CHRÁNENÉ ÚZEMIE v rezervácii a na miestach kde nesmela na základe totalitných zákonov dlhé roky ľudská noha ani len vkročiť, zrazu sa stali pre prírodu prebytočné a zmizli pod kolesami niekoľkotonových bagrov. Na vnútrozemskej delte Dunaja a ostrovoch v stovkách štvorcových kilometrov v okolí Kormorána začala naozajstná  plánovaná  prírodná katastrofa, hoľorub stromov. Panenská príroda, lužný les, staré i dvestoročné stromy, museli zmiznúť. Streľbu na zvieratá bolo počuť celé dni a noci, teda strieľalo sa aj v noci, za svitu hviezd a hlavne reflektorov aut lovcov... a tak v tejto "dunajskej sahare" pobehovali bezcieľne už len riadne zdevastované a zriedené splašené stáda zvierat prichádzajúce o svoje prirodzené stanovištia. Na tomto obrovskom nepredstaviteľne veľkom lesnom území sa pridali k splašeným lesným "bezdomovcom", teda k zvieratám obrovské lesné ťažobné stroje, ktoré po holorube čoskoro vymenili mega bágre a obrovské autá  rozvážajúce štrk a zeminu, rýchlo meniace celý  ráz krajiny a prírody. Nezostal tu ani "na kameni kameň a bolo všetkému Amen".

Len veľmi slabou útechou zostali prázdne reči niektorých tzv. ochrancov prírody, že krajina sa časom opäť dostane do pôvodného stavu. Možno jej miniatúrna časť bude opäť prírodou, ale už nikdy sa nevráti pôvodná príroda, ktorá tu určite panovala od "stvorenia sveta" a bola človekom nenávratne zničená..

A tu v popredí je už pôvodný les "na zemi", je to tiež pamätný záber z výstavby priehrady. Ten padnutý les je prírodná rezervácia dunajský OSTROV KORMORÁNOV. Kmene stromov sú už odvezené a na zemi zostala len "haluzovina". Tak tu už naozaj nebol nikdy návrat možný a je to pohľad na "zomierajúceho". V strede fotografie sú vody dunajskej zátoky Kormoránov a na druhej strane tohoto ramena vo vyššom lese sa nachádzal vtedy ešte neporušený camp trampskej osady HAY RIVER. Aj ten však už o niekoľko dní bol zrovnaný s terénom a les vyrúbaný...

Pri našich posledných potulkách dunajskou krajinou kormoránov sme stretli posledných trampov ktorí sa prišli s týmito nádhernými miestami navždy rozlúčiť. Len si dobre pozrite tú nádhernú krajinu v pozadí, tá ťahajúca sa v dlžke asi 100 kilometrov navždy padla tejto socialistickej industrializácii.  Na diapozitíve - fotografii je kamarát Johny Blonďák z osady UNCAS a jeho mladší syn Otto. Fotografia je naozaj jednou z posledných z tohoto bývalého čarokrásneho kútika sveta.

Posledná plavba okolo zakrátko zničených ostrovov Kormoránov a Veľkého Kormoránskeho ostrova v roku 1972...

... a ešte rýchlo nafotiť dajaké fotografie do trampských albumov...

Zľava: Bíny, Svorad a Pekelník

Osadníci z HAY RIVERU pri svojich potulkách prešli mnoho krásnych miest spätých aj z históriou trampského hnutia, pri jednej z ich ciest sa im naskytol takýto krásny pohľad  na najstaršiu našu trampskú osadu ZTRACENKA.

Svorad, viackrát  potešil osadníkov prekladmi z historického trampingu v USA, tiež preložil viacero pre nás doposiaľ neznámych citátov amerických spisovatelov ako Jack London, Bret Harte a ďalší. Svorad píše i trampské poviedky a určite niektoré z nich ste už čítali. A ešte fotoaparát a fotografovanie... na to nesmieme zabudnúť...

Túto fotografiu nefotografoval Svorad, ale sa na nej iba nachádza pod tým mohutným totemom trampskej osady ČIERNA LABUŤ. Nemyslite si že to je fotografia typu "to som ja a totem", ale fotograf poprosil Svorada aby sa postavil pod totem kvôli porovnávaniu veľkosti. Nebol to však asi dobrý typ pre porovnávanie, preto že Svorad je poriadne /nadpriemerne/ vysoký a tak totem sa teraz zdá žiaľ hodne menší ako je v skutočnosti....

Najmladší člen trampskej osady HAY RIVER Tomáš