Trampská osada HORSKÝ TULÁK zo Stupavy bola založená
na jeseň, v mesiaci september, roku 1968. Osadu
od jej začiatkov tvorili kamaráti Čičako, Dedo, Ejči,
Firo, Joe, Lobo, bratia Pačan Luboš a Pačan Miro, Slon a Lárči
ktorý bol zvolený za šerifa osady.
Hlavné
pôsobisko osady bolo v malokarpatských lesoch v okolí
Borinky a Košarísk.
Väčšina
mladších osadníkov krátko po založení osady odchádza
na vojenčinu a časť osadníkov okrem trampských záujmov
sa začína zaujímať aj o jaskyne a jaskyniarstvo v ich
okolí, kde ako osada chodievali táboriť.
Po vojenčine a návrate kamarátov do civilného života
sa však osada čulo hlási k
svojmu trampskému životu a poriadajú rôzne stretnutia pre svojich
kamarátov a spriatelené
trampské osady. Pamätnou zostáva lesná dvojdňová
Slezina na Košariskách v dňoch
23. - 24. 8. 1975 za prítomnosti štyridsiatich
kamarátov.
Nie neznámymi boli aj ich zimné stretnutia ktoré
nazývali "ZIMNÝ POSED" spojené
so zimnými pochodmi na nádherné, ale odľahlé miesto nazývané "Skalka" s
krásnym
výhľadom na Záhorie.
Skalka
dostala pomenovanie podľa toho že je takým malým
vápencovým skalnatým výbežkom z hrebeňa na severnej
strane Malých Karpát, pod ktorou stála niekedy stará
kamenná horáreň s rovnomenným názvom Skalka, ktorej
história siahala do roku 1870. Zaujímavá i tým že priamo pod Skalkou
vytekal malý krasový prameň s výbornou studenou vodou.
Na toto miesto však neviedla žiadna značka, preto že
celé toto miesto sa nachádzalo vo vojenskom priestore. Kamaráti však
tieto miesta dôverne poznali z jaskyniarskych potuliek
a povrchových prieskumov
a dobre vedeli že počas víkendu vojaci do týchto miest
nechodia.
Jeden zo
Zimných posedov a týchto zimných pochodov poriadali v
dňoch 25. - 27. 11. 1977.
Tu je
tiež možné pár slovami povedať niečo o starej horárni Hartingerke
/Chorvátka/, postavenej v rokoch 1868 - 1874.
Bolo to
teda ešte za čias
Kráľovskej monarchie. Šľachtická rodina Károlyovcov
bývajúca na zámku v Stupave dedične vlastnila aj
okolité lesy a ďalšie Stupavsko - Pajštúnské vymenila
za svoje majetky v Maďarsku v roku 1868. Majiteľom
týchto lesov sa stal Gróf Ľudovít Károlyi, ktorý
bol veľkým milovníkom prírody a zároveň aj poľovným
hospodárom. Veľmi rád poľoval a poriadal
poľovačky na lovnú zver. Preto že jeho vzťah k prírode
bol veľmi veľký, vždy vravieval že svojím lesom musí
dať dva krát viac, ako si z nich zoberie. Nie len
slová, ale aj skutky boli výsadou Grófa Karolyiho. A
tak nechal postaviť veľkú oboru pre zver a
tiež na svojom majetku desať veľkých tehlových
obytných hájovní pre zverostrážcov. Malá zvernica
Karolyovcov sa síce spomína už v roku 1736, ale nová
zvernica Grófa Ľudovíta Karolyiho oproti tej starej
obrovská. Hájovňa Hartingerka bola jedna z
týchto desiatich hájovní a svoje meno dostala podľa
rodiny zverostrážcu Hartingera.
Obora zanikla v roku 1918 ale okolité lesy patrili
grófovi Karolyimu až do roku 1945. Rodina zverostrážcu
Hartingera na tejto horárni však bývala ďalej približne
až do roku 1976, keď bola vysťahovaná,
teda prežila tu viac ako 100 rokov svojho
bývania.
Pri
tejto horárni Hartingerka bola veľmi pekná lúka, ktorá
bola pôvodne záhradou horárne a toto miesto po
opustení hájovne si vybrali za svoje nové táborisko po
roku 1976 trampi zo Stupavy a aj kamaráti z
trampskej osady HORSKÝ TULÁK a tu po roku 1976
poriadali viacero zapálení Slávnostných táborových
ohňov- potlachov.
V čase konania
14. výročného potlachu osady HORSKÝ TULÁK v roku 1982 už bola hájovňa spustnutá, avšak mohutná stavba
bola ešte stále v celkom dobrom stave. Hájovňa, ktorá isto bola
už vtedy veľkou historickou pamiatkou, bola vtedajším
novým majiteľom zámerne zanedbaná a na príkaz
Ministerstva, ktoré tu malo poľovný revír, bola táto
starobylá hájovňa zbúraná a do poslednej tehličky
odvezená nákladnými autami neznámo kam. Odborníci však
demolačku vykonali úplne dokonale a tak zistiť kde horáreň stála, sa
dá už len podľa veľkej záhrady, ktorá horáreň
obklopovala.
A ešte
je treba hádam spomenúť čo tu ten gróf za časov slávy
kráľovskej monarchie, vlastne v tej obrovskej lesnej
obore mal za zvieratá. Okrem inej bežnej poľovnej
zveri tu choval aj dovezenú mufloniu a danieliu zver, ktorá dovtedy
nežila v Malých Karpatoch, ani na území Slovenska.
Muflónov si doviezol
dokonca až
z Korziky.
Ako dnes vidieť
po mnohých rokoch, introdukcia týchto zvierat a jej
rozmnoženie prebehlo úspešne
a táto zver sa neskorším množením a postupným otvorením obory
rozšírila do okolia, nielen Borinského, ale i do
ďalších lesov blízkeho i vzdialeného okolia a žije tu
v početných čriedách do dnešných dní. Keď sa v lese
stretnete s danielom, či muflonom, tak si spomeňte, že
táto zver v našich lesoch neni pôvodná a že ju sem
nechal doviesť a zaslúžil sa o jej rozmnoženie v
lesnej obore gróf Károlyi.
Vráťme sa však k osade HORSKÝ TULÁK. Kamaráti z tejto
osady mali radi
predovšetkým prírodu a spoznávanie neznámeho. Viacerí
osadníci z tejto osady sa
stali jaskyniarmi a pokračovali v prieskume Borinského
krasu v Klube jaskyniarov, speleologickej
skupine Ing. Ivana Cebecauera.
Bratia Pačanovci a Dedo boli aj účastníkmi
celoslovenskej jaskyniarskej školy, poriadanej pod
patronátom SLOVENSKEJ ÚNIE TÁBORNÍKOV.
Na
tejto škole prednášali a viedli ich výcvik najznámejšie
tábornícke, horolezecké a hlavne
jaskyniarske osobnosti tých
čias, ako prof. Karol Silnický, Dr. Jozef Jákal,
Prof. Leonard Bláha Ing. Kruma,
Ing. Ivan Cebecauer, Ing. Kulman,
Vincent Dubeň, Dr. Juraj Bárta /Bárta je ten archeológ,
čo prinavrátil Slovensku
najvzácnejší archeologicky skvost, sošku ženy,
Moravianskú venušu, vyhotovenú z
mamutieho kla pred 22000 rokmi/.
Nakoniec
kamaráti z osady HORSKÝ TULÁK, bratia Pačanovci a Dedo
/u jaskyniarov mal prezývku Landrc/, boli priamo prítomný
aj pri objave
najväčšieho jaskynného
vodopádu v Malých Karpatoch a aj vodopádových
priepastí vo Veľkom Prepadlom pod
Tureckým vrchom.
Zúčastnili sa mnohých Jaskyniarskych týždňov v
krasových lokalitách Slovenska,
prešli najvýznamnejšie nesprístupnené jaskyne
Slovenska a zliezli viaceré známe hlboké
priepasti.
