Trampská osada VESELÝCH SAMOTÁROV bola založená niekedy v rokoch 1944 - 1945 v Bratislave a založili ju kamaráti, ktorí bývali v Légiodomoch na tzv. Emiházy - Slovany. Zo začiatku sa začali stretávať, spievať pri gitare a mandolíne na lúkách v okolí Tehelného poľa, kde bola možnosť večer si posedieť a zaspievať.

Pri založení OSADY VESELÝCH SAMOTÁROV sa stávajú  členmi osady  Andula, Bob, Broňa, Jerry /Ďuso/, Jerry /Jozef/, Kent, Pirát, Šperhák, Tonča, Zora a Harry ktorý sa stal šerifom osady.

V osade bol kratší čas aj kamarát Red, ale ten sa už v roku 1944 stáva členom trampskej osady ZÁLESÁK, z čoho viac ako iste, vyplýva to že OSADA VESELÝCH SAMOTÁROV bola založená skôr, ako si to osadníci uviedli /1946/.

Neskoršie K osadníkom pribudli aj kamaráti Oldo, Bobo, Billo a Guma.

Trampská osada VESELÝCH SAMOTÁROV mala svoj flek nad Mariatálom, na malej lúčke pod kameňolomom, tesne vedľa cesty vedúcej k Samotárskemu údoliu, kde chodievali stanovať. Niekedy stanovali aj pri Bystrickom "Bielom" potoku, často na Devínskej kobyle a tiež, avšak len občas a to najmä v zimných mesiacoch prespávali u „Babky“ na chate KSTL na Devínskej Kobyle.

Útulňa KSTL na Devínskej Kobyle, kresba kamaráta Lexa podľa fotografie z roku 1947...

.... a fotografia útulne KSTL Devínskej Kobyle z roku 1947...

...vstupná stránka pamätnej knihy útulne na Devínskej Kobyle z roku 1947...

....a tento oslík - horský nosič, zásoboval útulňu na Devínskej Kobyle vodou a potravinami...

Nedeľné návraty z týchto romantických a prekrásnych miest boli často spojené s návštevou Karlovej Vsi a Devína, kde sa ochutnávalo dobré ríbezľové vínko. V chladnejšom období, keď stanovali na fleku v Mariatáli, sa cestou na flek zvykli zastaviť v hospode u “Nespalu“ pri Bielom kríži na Račianskej ceste, kde sa trochu zahriali, posilnili a prípadne si aj zaspievali.

Počas pútí v Mariatáli v nedeľné rána bývali častými hosťami mariatálských tetiek, ktoré nosili počas púte a predávali dobrú slepačiu polievku za 1. korunu. V nedeľu si často krát tiež odskočili na blízku zrúcaninu hradu Pajštún, odtiaľ do dediny do hospody a potom pokračovali karpatskými lesmi ďalej na Panskú lúku domov. Cestou domov, zvlášť pri oberačkách, sa zastavili v Rači na burčiak alebo dobré vínko.

Často spievali a hrali v Mariatáli v hospode u „Lojza“ alebo u „Zeleného stromu“.

Cez týždeň v zimnom období chodievali hrať a spievať do hospody na Mýtnej ulici. Hostia ich tu veľmi radi počúvali a s nimi si i zaspievali.

Ich cesty občas viedli i ďalej od Bratislavy, na Zochovú chatu, kde v tom čase šéfoval Karpatský Vlk, ktorý zamestnával ich kamaráta Plecháča - „dievča“ pre všetky "zoškárské" chatárske práce.

Osadníci z VESELÝCH SAMOTÁROV v letných mesiacoch sa často vybrali i na dlhšie vandre. Na jednom z nich sa zastavili na návšteve u Boba Hurikána v Hvězdoniciach, na trampskej osade HURIKÁN. Kamarát Šperhák z osady VESELÍ SAMOTÁRI si na návštevu Boba Hurikána spomína takto:

„Bolo to tesne po druhej svetovej vojne keď sme sa s kamarátmi z Brendym z UNCASU a Slimom z MODREJ HVIEZDY rozhodli navštíviť barda trampingu, spisovateľa, cestovateľa a skladateľa trampských piesní Boba Hurikána na jeho chate pri Chocerádoch nad Sázavou.

Cestu sme absolvovali z väčšej časti spôsobom, ktorý v tej dobe bol síce nový, no vari najdostupnejší: autostopom. Aut síce bolo podstatne menej ako dnes, ale o to bolo viac ochotných ľudí a tak sme v stanovenom čase dosiahli svoj cieľ.

Bola sobota večer a pripravovalo sa posedenie pri táborovom ohni. Bob nás privítal v kruhu ďalších kamarátov a potom sa hralo, spievalo a „tláchalo“ do neskorej noci.

..."Čierny zrub" osady Hurikán...

 

Na druhý deň ráno nám Bob ukázal chatu osady HURIKÁN a pozval nás pozrieť si jeho novú chatu, ktorú si sám projektoval a kde býval aj s rodinou. Do jeho pracovne sme vstupovali s posvätnou úctou a v úžase počúvali jeho vyprávanie o medailách za šport, zbraniach, oceneniach za spev, o jeho knihách, fotografiach, veľkom krbe a neprebernom množstve rozličných upomienok na jeho cesty po svete i na stretnutia s kamarátmi. Slim dostal na pamiatku jednu z Bobových kníh a Brendy si odnášal ako relikviu staré kanady v ktorých Bob putoval za polárnym kruhom. Mne pripomíná toto stretnutie zápis v mojom cancáku:
 

Potom ešte Brandy uprosil Boba, aby mu na pamiatku nakreslil a vypálil do gitary obrázok. Čo sa aj stalo. /Niekde v Bratislave by ten vzácny darček mal byť/.

Tretí deň sme sa rozlúčili plní trampských dojmov a predsavzatí do budúcnosti.“

S Bobom si ešte Šperhák vymenil niekoľko listov a niekoľkokrát potriasol pravicou pri rôznych stretnutiach.
 

Časť listu  Boba Hurikána  Šperhákovi zo dňa 9.1.1949. Tu je treba si povšimnúť že Bob Hurikán naozaj poznal a bol kamarát s vtedajšími trampskými osadami a trampmi z Bratislavy.  Tento list písal v čase  keď niektorí kamaráti sa chystali emigrovať do slobodnejších a romantickejších krajín, ako v tom čase bolo vazalské Československo. To vtedy ešte bola celá generácia starých trampov doma. V tomto liste Bob Hurikán spomína najmä týchto bratislavských trampov, ako Johna Hawkinsa z osady KORMORÁNOV, ktorý spolu potom so svojou Bobou zakrátko emigrovali a usídlili sa trvalo v Caracase vo Venezuele. V liste spomína tiež aj kamaráta Indoša zo slávnej trampskej osady DAKOTA, ktorý tak isto emigroval a  usadil sa v  Hobarte, to je v ďalekej Tasmánii... a aj iných kamarátov vtedy známe postavy slovenského trampingu.

A ako Šperhák po rokoch si spomínal na  Boba Hurikána:

„Bob Hurikán vlastným menom Josef Peterka,  zomrel v roku 1965 vo veku 58 rokov. Poznanie trampov obohatil o nové myšlienky, ktoré dokázal aj literárne stvárniť, bol dobrým organizátorom a vzorom nám mladším pri hľadaní životnej cesty. Bol zástancom zásady, že politika do trampingu nepatrí, že človek sa má vrátiť ku všetkému prírodnému a že v prírode si má každý byť s každým rovný. Jeho odkaz je stále živý, jeho piesne sa dlho budú spievať pri táborových ohňoch. Škoda že dnešná doba nemá takého muža, ktorý by dokázal vytrhnúť mládež z náručia nudy, drog a hracích automatov a viedol ich priamo" -

Stezkou za čistým lidstvím.

...Bo a Bob Hurikán...

Činnosť osadníkov v tých povojnových časoch bola naozaj pestrá a časom sa rozšírila aj o ďalšie umenie nazývané divadlo. Nacvičovali divadelné jednoaktovky a tie potom hrali v hospode v Légiodomoch, /Beseda/ alebo na Emiházy u „Hanzala“. Predstavenia boli navštevované ich priateľmi z radov trampov a tiež ľuďmi z okolia, prípadne náhodnými návštevníkmi. Režisérom týchto hier bol Harry, ktorý mal talent pre toto umenie. Je potrebné uviesť i to že táto osada bola tak stmelená, že z jej členov vznikli tri manželské páry.

Bohužiaľ, cesty životom sú nevyspytateľné a tak zakrátko v svojej trampskej mladosti si osud povolal na vander z ktorého niet návratu, kamaráta Slima z MODREJ HVIEZDY, dobrého trampa a priateľa OSADY VESELÝCH SAMOTÁROV. Zomrel na tuberkulózu, ktorá v tie povojnové roky nebola vzácna.

Žiaľ osud si čoskoro  vybral aj ďalšieho trampa a priateľa OSADY VESELÝCH SAMOTÁROV, kamaráta Brendyho, šerifa trampskej osady UNCAS, s ktorým osadníci často chodievali na svoje potulky. Aj jeho dni sa naplnili. Brendy si na svojích trampských potulkách našiel svoje zamestnanie v lone Nízkych Tatier v chate na Chopku, jeho túžbou bolo žiť v lone hôr. Tu písal i svojú veľkú trampskú encyklopédiu o živote v prírode. Žiaľ za zimnej víchrice, keď došlo k poškodeniu lanovky na Chopok tragický zahynul. Nad jeho hrobom stáli kamaráti a čestná stráž Tatranskej horskej služby. Jeho trampská encyklopédia sa vraj objavila a opäť zmizla do "zabudnutia" u niektorého z jeho bratislavských priateľov. Ako nám viacerí kamaráti ktorí Brendyho zápisky v tých časoch poznali povedali, že Brendyho rukopis s kresbičkami čítali a bolo to predovšetkým zápisky z pozorovania prírody, jej fauny a flóry a tiež časť bola venovaná vysokohorskej prírode. Je na škodu veci a trampov že tieto zápisky sa stratili tesne pred plánovaným knižným vydaním, ktoré žial sa tiež neuskutočnilo pre Brendyho vysokohorskú tragédiu.

 

...kamarát Brendy, na svojom vysokohorskom pracovisku, meteorologickej stanici Chopok v Nízkých Tatrách...

V šesťdesiatych rokoch  sa osada začala pomaly rozpadávať. Niektorí členovia osady sa presťahovali do iných štvrtí mesta a vzájomná súdržnosť bola i týmto narušená. Ďalej to bol aj vstup do manželstva a manželské povinnosti spojené s výchovou detí ktoré v tých zložitých chudobných časoch, boli možno aj ďalšími dôvodmi zániku osady.

V roku 1960 posledným mohykánom trampskej osady VESELÝCH SAMOTÁROV sa stal kamarát Šperhák, lepšie povedané zostal na svojích vandroch sám, preto že  jeho osadníci sa časom úplne roztratili a časom odišli vandrovať aj tam, odkiaľ niet návratu.

Šperháka od svojej trampskej mladosti okrem malokarpatských lesov priťahovala aj "Veľká rieka" - Dunaj a tu často aj v časoch vzniku  a trvania ich osady prežíval svoje romantické vodácké vandre.

Rieka však Šperháka priťahovala stále viac a viac. Samozrejme že k tomu aby mohol často, najmä o víkendoch splavovať rieku a táboriť v jej divokých zákutiach, musel mať aj potrebnú vodáckú výstroj a výbavu. Tá stála v tých časoch naozaj nemalé peniaze i keď bola veľmi obyčajná, čo však bolo ešte horšie že nebola častokrát v obchodoch skoro vôbec dostupná. Šperhák si svoje kanoe, veslá a maličký benzínový motorček, východonemecký Timler, ktorý bol na prudký tok Dunaja veľmi potrebný zháňal dlhší čas, no podarilo sa a tak vyrážal cez letné víkendy do vnútrozemskej delty Dunaja, za ktoré boli považované ostrovy a ramená susediace so známou vtedajšou prírodnou rezerváciou Kormoránov.

Táto vodácká výstroj bola veľmi potrebná, totiž z lodeníc trampov, ktorých už v tom čase bolo viacej, sa do tej skutočnej prírody do ramien Dunaja a na ich ostrovy jednoducho nedalo dostať a už vôbec nie  do romantických trampských táborov schovaných vo veľkom ramennom systéme Dunaja pod Bratislavou.

Ono síce bolo jednoduché rieku do jej divokej a romantickej časti prírody splaviť, no dostať sa späť do lodenice sa dalo dostať už ťažko. Je treba povedať že po každom takomto táborení nasledoval samozrejme návrat proti prúdu rieky do lodeníc, ktoré boli tesne popri hlavnom toku pod Bratislavou. A tak tu ten motorček veľmi, veľmi pomáhal i keď rýchlosť kanoe takto benzínom poháňanej proti prúdu nebola nejako veľká, ale s pádlom by to častokrat, najmä pri zvýšenom stave vody bolo skoro až nemožná...

Lenže tu nastal i ďalší problém. A to ten, že túto trampskú vodáckú výstroj, hlavne kanoe a motor treba niekde keď sa práve nepoužíva aj uskladniť, "zaparkovať" do vodáckej "garáže" lodenice Aj kamarát Šperhák, keď vymenil zimné malokarpatské chodníky za Dunaj, k tomu aby svojú loď mal kam schovávať potreboval lodenicu. Svojú loď najprv krátkodobo schovával v iných lodeniciach. Tých bolo v tom čase pomenej a mali jeden spoločný príznak, že boli beznádejne preplnené.

A tak Šperhák  si síce svojú domovskú lodenicu vtedy nenašiel, ale našiel si dobrú bratislavskú vodáckú partiu sústredenú okolo kamaráta Mega z trampskej osady SAN DIEGO. Túto partiu tvorili kamaráti Mego, Mauli, Bikiny, Šperhák, Red a Piri z  trampskej osady RUDÝ ŠÍP, ďalej Ati, Kiti, Talian a Farár a možno i ďalší ktorí sa v partii objavovali len občas. Je len samozrejme že každý z tejto partie mal čln a na toľké člny bola potrebná aj veľká lodenica.

A tak v roku 1961 dali hlavy dokopy a rozhodli sa postaviť si na brehu Dunaja, v lese ktorý bol nazývaný Vlčie hrdlo, vlastnú lodenicu. Preto že v tých rokoch  sa to súkromne akosi vôbec nedalo, museli si nájsť svojho zástancu a tým sa stal vtedajší bratislavský podnik Figaro. Lenže naozaj iba papierovým zástancom, všetko ostatné si museli kamaráti zadovážiť a spraviť samy. Stálo ich to v tom čase nemálo peňazí za materiál a pracovnej zanietenosti. Za lodenicu ktorú stavali štyri roky a ukončili v roku 1965 sa však nemusia hanbiť aj do dnešných čias.

Pri veľkej povodni v roku 1965 priniesla dunajská voda k lodenici - veľkú oceľovú kotvu. Chlapci ju zabetónovali pred chatou a partia podľa nej prijala meno "KAMARÁTI OD ADMIRÁLSKEJ KOTVY" /až pôjdete okolo, tá veľká kotva a aj lodenica tam je dodnes/.

...lodenica "KAMARÁTOV OD ADMIRÁLSKEJ KOTVY" na kresbe kamaráta Lexa...

Možnosti, ktoré členom partie poskytovala ich vlastná lodenica, ako aj pekný kamarátsky duch a zachovanie trampských tradícii, pritiahli k ADMIRALSKEJ KOTVE rokmi ďalších a ďalších trampov.

Niektorí sa stali členmi ich vodáckej partie, iní ju aspoň príležitostne navštevovali. Medzi členmi boli zastúpené aj staré, hlavne bratislavské a neskoršie i Ivanské trampské osady, ako ČIERNY OBLAK, ESTACADO, GRANADA, LA PLATA, NEPTÚN, NOČNÍ TULÁCI, RED RIVER, RUDÝ ŠÍP, SAN DIEGO, STARÍ TULÁCI a z nich menovite nezabudnuteľný kamarát Pirát. Ďalej trampské osady TORNÁDO, VESELÁ PÄŤKA, VESELÝ SAMOTÁR a ZLATÁ HVIEZDA.

Medzi hosťami bývali aj kamaráti Tedd a Tom zo ZÁLESÁKA, Juki, Adam a ďalší.

Ako plynuli roky a čas ich vodácké rady zredli. Na večné trampské chodníky, tie z ktorých už niet návratu, odišli mnohí ich kamaráti, ako Tedd a Tom zo ZÁLESÁKA a najhoršie bolo to, že osud si vybral aj mnohých kamarátov z ich vlastných radov, kamaráti Mego a Atti a aj  niektorí ďalší sa už vydali na  túto svojú večnú trampskú púť.

Partia v časoch svojho častého smútku sa však nerozpadla, prišli do nej i mladší a svoj trampský duch, v nej sídli dodnes, teda najmä u tých starších členov lodenice, ktorí už vzhľadom aj k svojmu veku vodáctvo neberú až tak moc športovo a súťažne.

...lodenica "KAMARÁTOV OD ADMIRÁLSKEJ KOTVY"...

.... 50. výročie otvorenia lodenice v roku 2011...

Kamarát Šperhák i napriek tomu, že v podstate veľmi dávno stratil všetkých starých kamarátov z dávnych čias  svojej osady to však nevzdal, nepovesil tramping na klinec. A tak často ho vídať aj medzi mladšími kamarátmi a osadami v malokarpatskom lese a aj v lodenici KORMORÁN medzi tými trampmi, ktorým učarovala mohutná divoká rieka Dunaj.

V roku 2000  trampi za veľkou mlákou sa rozhodli  venovať kamrátovi Šperhákovi trampskú placku KANADSKÝCH TRAMPOV "LEGENDA TRAMPINGU JOHNA HAWKINSA" Je to trampské ocenenie, vlastne obyčajná trampská placka /camrátko/, len je trochu väčšia a preto sa nedá  špagátikom zavesiť za remeňové uško nohavíc. Táto placka  "priletela" z Kanady  a v roku 2000 bola daná do tých najsprávnejších rúk /tak ako i tie ostatné, ktoré predtým a aj potom na Slovensko z Kanady putovali/. Bolo to mimoriadna udalosť, v tom roku sme si pripmenali Šperhákovú  vtedy už 55 ročnú púť po trampských chodníkoch a tiež aj preto, že kamarát Šperhák je jeden z tých posledných žijúcich,  ktorý Johna Hawkinsa za jeho života poznal a spolu s ním a Hawkinsovou osadou EL CORMORANE DEL TORTUGA zažil i viac svojich pekných vandrov, hlavne na Dunaji.

Kamarát Šperhák už neni dávno viazaný uskladnením svojej lode v lodenici KORMORÁN, neďaleko si totiž postavil svojú malú vlastnú lodenicu. Ale to sa nedá povedať že presídlil do svojho súkromia aj čo sa týka kamarátskych vzťahov s "KORMORÁNMI", to nie, tu na lodenici KORMORÁNOV sa zdržuje vlastne najčastejšie a jeho kamaráti i on majú z toho dvojaký úžitok. Jeden je ten, že mladší kamaráti sú radi, keď im odovzdáva svoje bohaté trampské i vodácké skúsenosti získané rokmi na jeho trampských cestách a druhý úžitok je ten, že práve tu medzi mladšími členmi lodenice sa Šperhák cíti najlepšie.

...a takto vyzerajú lodenice kamarátov ktorí si zamilovali rieku Dunaj. Toto je vlastná lodenica kamaráta Šperháka. Ako vidíte na fotografii, tak to neni nič tak obzvlášť romantické a prepychové, ako si to možno niektorí prestavujú, ale zodpovedá to tomu trampskému, že v jednoduchosti je schovaná múdrosť. Múdrosť v tom, že neni tu vidieť ani náznak žiadnej súčasnej stavbárskej megalománie, že každý klinec pribitý v tejto stavbe má svoj presný účel a aj každé drievko tvoriace túto stavbu, má tu presne svoje nenahraditeľné miesto.  Takže spodná časť chatičky je vlastne garážou lodí a na vrchu je malá klubovňa, ktorá zároveň slúži aj ako chatička, hlavne v zimných mesiacoch, keď sa v studených a niekedy aj zamrznutých vodách Dunaja splavovať rieka a aj  stanovať v jej zakutiach jednoducho nedá...

...kamarát Šperhák na svojej chatičke - vlastne takej  malej dunajskej lodenici, akou je  jeho chatka, prežíva stále pekné chvíle svojej čipernej trampskej "mladosti". Stále rád športuje, často bicykluje na lesných cestách okolo ramien Dunaja a tiež ešte stále má dostatok síl k tomu, aby vytiahol svoje kánoe do milovaných divokých vôd jeho lásky rieky Dunaja...

...časť Šperhákových trampských spomienok je ukrytá aj v týchto drobnostiach - camrátkách - drevených plackách a tiež malých vlajkách starých trampských osád, takto pripomínajúcich veľkú slávu nezabudnuteľných jeho trampských dôb minulých...

Nesmieme tiež zabudnúť aj to, že kamarát Šperhák bol zakladajúcim členom bratislavského TRAMP CLUBu. TRAMP CLUB i jeho zásluhou sa má po rokoch čulo k činnosti a stal sa miestom stretávania nielen bratislavských trampov, ale na jeho stretnutia čoraz častejšie zavítajú aj kamaráti z trampských osád z iných miest a dediniek Slovenska. Neni už žiadnou zvláštnosťou stretnúť tu občas i kamarátov z českých trampských osád a aj trampov, ktorí si našli svoj nový domov za veľkou mlákou. Aj títo nezabúdajú pri svojich návratoch navštíviť stretnutia TRAMP CLUBu a takto si spolu s inými kamarátmi tu zaspomínať na svojú trampskú mladosť.

Kamarát Šperhák v súčasnosti nevynechá ani jedno takéto stretnutie a niekedy možno už aj nostalgický povedané tú poslednú možnosť stretnutí s tými, ktorí stáli pri vzniku trampingu na Slovensku, teda generáciou do ktorej síce Šperhák generačne ako mladší patril a rozhodne jeho cesty sú poznačené ich spoločnými trampskými potulkami v ďalekej trampskej minulosti. Prichádzajú sem aj tí najstarší, často ich sem dovezú rodinný príslušníci autami, preto že vysokým vekom u niektorých síl naozaj už ubudlo a aj nohy prestali akosi slúžiť. Tieto stretnutia v TRAMP CLUBe vždy vyvolajú milé spomienky na ich krásne a mladé roky, kde svoj volný čas vedeli zužitkovať v prírode a v družnej a veselej nálade a aj poslednú možnosť stretnúť sa s kamarátmi svojej trampskej minulosti.

Sme nesmierne radi, že kamarát Šperhák ako zakladajúci člen TRAMP KLUBu stále chodí medzi nás a aj medzi mladších kamarátov trampov, preto že aj on sa vlastne stal tým naším trampským pokladom, trampským "učiteľom", z ktorého bohatých trampských skúseností čerpajú najmä  naši najmladší kamaráti. Kamarát Šperhák počas svojej dlhej životnej trampskej cesty naozaj načerpal neskutočne vela skúseností a spomienok a tak sa má čím s ostatnými deliť a má aj čo v komunite trampov z duševného dedičstva trampov rozdávať.

Tiež záverom je treba pripomenúť  a poďakovať sa kamarátovi Šperhákovi, ktorý do TRAMPSKÉHO ARCHÍVU TRAMP NETu venoval neskutočne cenné trampské písomnosti zo života svojej osady a aj materiály z okolia rokov 1946 až 1948, jedná sa najmä o originály trampských časopisov z Brna, kde sa veľa môžeme dočítať  z tých čias o trampoch zo Slovenska, teda aby som bol presnejší, o trampoch z Bratislavy.

Od Šperháka sme dostali do úschovy aj jedinečné možno určite posledné zachované artefakty,  časopisy organizácie Woodcraftu, vydávané na Slovensku i v Čechách tesne po vojne, ktoré sa stali jedným zo šperkov súčasného archívu TRAMP NETu a určite budú pripravené pre budúce, avšak musí to byť solídne trampské múzeum na Slovensku.