II. kapitola histórie

SPOLOČENSTVO  MUFLONEJ A

VEĽKEJ VOLAVEJ  LÚKY

 LESNÝ MUŽÍK a LESNÁ VÍLA

Priatelia a skauti

DRAP a SOVA

 /manželia RONAJOVCI/  

Pán Ronaj so svojou manželkou sa stali neoddeliteľnou súčasťou trampského hnutia i napriek tomu, že neboli členmi žiadneho trampského zoskupenia. Boli však po dlhé roky spoluúčastníkmi trampských víkendových vandrov v Malých Karpatoch. Ich vzťah k prírode a schopnosť vybudovať pekné táborisko pri minimálnom zasahovaní do okolia sa stalo pre mnohých mladších trampov veľkou inšpiráciou a vzorom. Obdiv, ktorý  k ním trampi chovali, sa priamo premietol do  predstáv o budúcom vzhľade ich flekov. Preto zostanú navždy zapísaní v našich spomienkach.

 
Pán Ronaj sa narodil v roku 1919 v Rohožníku na Záhorí. Ako dvanásťročný skaut sa presťahoval s rodičmi do Bratislavy, kde sa začlenil do skautského hnutia. 

Ako skaut spoznával prírodu a tiež prijal skautské meno Dráp. Neskôr sa začal venovať i výchove skautskej mládeže. Bol i na krátkodobom pobyte v Londýne, ako jeden zo zástupcov slovenského skautingu.

Jeho činnosť v hnutí trvala približne od roku 1931 do roku 1949, v krátkom období rokov 1968 - 1969 a neskôr po roku 1989 ešte krátko pôsobil v obnovenej skautskej skupine v Lamači.

I napriek tomu, že nie každá doba žičila skautingu, po celý život chodil do prírody hlavne v dobách útlmu skautingu nachádzal zaľúbenie v potulkách po lesoch po celom Slovensku a napokon sa usadil v Malých Karpatoch. 

Prvé stabilné táborisko si vybudoval v oblasti Popáleného. Odtiaľ ho však začínajúca ťažba dreva vytlačila a bol nútený vyhľadať si iné miesto na táborenie. "Presunul" sa na lúku pod hviezdou podobne ako Rover a neďaleko prameňa si vybudoval okolo roku 1969 prvé táborisko na tomto mieste. 

 

Spočiatku len jednoduchý tábor s podsadou pre stan, s malou igelitovou strieškou proti dažďu a jednoduché ohnisko. Neskôr začal vyrábať lesný nábytok. Stolík, stoličky, kreslá i prenosné ohnisko. A tak postupne vybudoval nezvyčajné a pohodlné táborisko..

 

Všetky prístrešky i dýmnik krbu boli rozoberateľné a po skončení jesene i odvezené. Na zimu zostávali na lúke iba stoličky, pec a ohnisko. Každým rokom sa menila tvár tohoto miesta, pretože v každom roku na jar si pán Drap vytvoril inú predstavu, ktorú potom aj realizoval. Pretože do dôchodku Dráp nastúpil neskôr, ako jeho manželka Sova, vybudoval jej tábor a prichádzali iba na víkend. 

A samozrejme tu čerpal i celú dovolenku. Doba bola v tých časoch pokojná a tak nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Navyše aj Rover táboril na dohľad. 

Až po nastúpení na dôchodok, sa mohol pridať ku svojej manželke a táboriť vonku od jari až do neskorej jesene.

III. kapitola histórie

SPOLOČENSTVO  MUFLONEJ A

VEĽKEJ VOLAVEJ  LÚKY

 LESNÝ MUŽÍK a LESNÁ VÍLA

Trampi a kamaráti ČÁRLI a KAFKA

/manželia Karol  a Zdenka Valovci/

a malá lesná víla Zuzka Šumienka

/Zuzka Valová/

 

Pri písaní tejto tretej časti histórie sa nám vyskytla možnosť napísať o členoch SPOLOČENSTVA trochu menej z našich vlastných spomienok alebo z rozprávania iných a viac si vybrať zo zápiskov jej priameho účastníka kamaráta Čárliho. A tak v niektorých riadkoch bude text doplnený autentickými osobnými zápismi z jeho trampského denníka.  Totiž kamarát Čárli si vzorne viedol svojú zápisnicu a z tej sme sa vlastne dozvedeli aj o niektorých príčinách prečo si spolu s manželkou Kafkou na dlhé roky zvolili samotársky spôsob pobytu v prírode a aj to, prečo sa oddelili od spoločnosti trampov a svojej trampskej osady ELDORADO. A tak vlastne sa to nemusíme dozvedať z rečí iných a dozvieme sa to pravdivo práve tu.

K dispozícii sme mali a pre trampský archív zoskenovali aj 200 stranovú husto písanú prvú kroniku trampskej osady ELDORADO. Ale v tejto kronike, vzhľadom že pochádza zo staršieho obdobia sme sa o ich neskoršom samotárskom táborení nedočítali

I keď by bolo najlepšie a rozumnejšie začať rozprávaním až z doby "neskoršej", teda od ich prvého príchodu na Mufloniu lúku, nedá sa to a musíme trochu  načrieť aj do ich trampskej minulosti.

Ku kronike trampskej osady  sa však v tomto rozprávaní výraznejšie nevrátime, preto že o histórii trampskej osady ELDORADO sa môžete dočítať na našich stránkach v rubrike OSADY.

Kamarát Čárli v úvode svojich osobných 400 stranových zápiskov píše o tom, že ich trampská osada ELDORÁDO založená v roku 1945 sa začala pomaly ale isto rozpadávať a to postupným odchodom jej členov na vojenskú základnú službu. Nie však preto, že dva roky by boli v živote človeka dlho, ale preto že po príchode z vojenčiny sa už späť do osady kamaráti nevrátili.

Nezabúdajme však, že to bola doba najťažších dôb trampingu na Slovensku so snahou o jeho úplnú "politický zdôvodnenú"  likvidáciu. Prsty v tých časoch okrem ŠTB v tom mal aj novinár Gavryl Gryzlov, ktorý svojimi článkami spustil lavínu vtedajšej likvidácie trampského hnutia.

Nikto z kamarátov vtedy  nechcel a vlastne ani nemal odvahu otvorene povedať príčinu odchodu z trampingu. Táto zlá doba väčšinou sa nezachovala písomne ani v kronikách, tie totiž mohli byť zhabané príslušníkmi Š.T.B.  a často sa stávalo že kroniky sa stali trofejami vtedajších policajných rázii. A tak dnes sa možno nad napísanými príčinami ich odchodu vo vtedajších kronikách od trampov a trampingu už len pousmiať.  Aj dôvody  odchodu osadníkov z osady ELDORADO sú v Čarliho zápiskoch "umiernené" a uvedené takto. Na prvom mieste sa vyskytuje nové začlenenie v civilnom zamestnaní /asi postúpili do vyšších pracovných funkcii/,  nepochopenie manželiek, príchod detí na svet.  Čárli tiež opísal aj ich následné nahradenie pobytu v prírode, pobytom v kaviarňach a zábavných podnikoch. Naozajstnou pravou príčinou ich odchodu však boli vtedajšie represálie proti trampom a trampskému hnutiu, čo pri neskorších súčasných rozhovoroch aj priznávali.

Doba politických represálií začala v roku 1952 a  silnú odozvu mala aj v trampskej osade ELDORADO. A tak postupne Čárli  s Kafkou zostali iba sami.

A tak sa vlastne po osadníkoch ELDORÁDA "zľahla zem"...

Až oveľa neskoršie  po rokoch zistili, že z osady ELDORÁDO prírode zostal  okrem Čárliho verný už iba jeden - jediný  osadník, Gusto, o ktorom však vtedy  vôbec nič nevedeli.

Nikto z trampov, ktorí napriek represáliám zotrvali u trampského hnutia a aj tých nových, ktorí prišli do trampingu o dajaký ten rôčik v tej zlej dobe celých dvadsať rokov, v dobách  najťažších v novšej histórii trampingu o nich nič nepočul  a stretli sa až v roku 1968, keď ich Čárli usilovným pátraním opäť pozháňal a znovu sa objavili na potlachu pri príležitosti 30. výročia založenia trampskej osady UTAH. Tam sme mali možnosť aj my z mladšej generácie, stretnúť sa po prvý krát  so šerifom ELDORADA Francom, Daholom, Danym, Sleepym, Joelom, Chinom, Mirom, Gustikom a tiež aj s Roverom.

A Čárli si na tento pre  osadu ELDORÁDO významný potlach spomína takto:

"Než sa začal večerný /potlachový/ akt, zahrali sme si konečne po dvadsiatich rokoch na mandolíny a gitary. Hralo a spievalo sa nám dobre, ako keby sme iba včera prestali hrať, ale v potlachovej speváckej súťaži už zaúradoval čas a umiestnili sme sa až štvrtý, hoci sme sa veľmi snažili"

Takto teda bola obnovená činnosť trampskej osady ELDORÁDO.

Vráťme sa však z roku 1968 späť do roku 1952, kde by malo začať naše rozprávanie o lesnom mužíkovi a lesnej víle z Eldoráda.

Predchádzajúci text priamo naznačuje hlavne to, že Čárli a Kafka po opustení ich spolu osadníkmi vlastne nemali inú možnosť a vydali sa na svoje cesty preto v tých povojnových rokoch dosť odvážne prírodou sami.

Preto že nebolo dobre sa moc po lesoch ani prechádzať v trampskom oblečení ich úvod do samotárskeho, nie celkom trampského prostredia dvojice a ich života v prírode opísal Čárli takto:

Kúpili sme si "kultivovanejšiu" turistickú výstroj, lebo ako manželia nemohli sme už chodiť vo svojráznom oblečení pôvodnej osady. Zo začiatku robili sme len denné výpady do Malých Karpát. Osvojili sme si tak všetky cesty, chodníky, cestičky ba i prtí zvierat i vlastné trasy a cestičky známe iba nám. Pri takýchto potulkách horami iba úplne náhodne sme sa ocitli na kruhovitej prekrásnej lúke priemeru asi 100 metrov v  prostriedku ktorej bol pekný kríkovitý strom - hloh. Pobudli sme tu celý jeden deň...  Kúsok pod lúčkou sme objavili prekrásnu studničku s dobrou vodou. Rozhodli sme sa že toto bude naše miesto v trampskej terminológii zvané flek.

A ako pomenovali lúku "Muflonia lúčka" ...

Na večer keď sme sa chystali domov, nakoľko sme nevedeli kade, Zdenka išla jedným chodníčkom a ja som sa poberal druhým smerom ku drevorubačom. Len čo som prešiel sto metrov, vyplašil som z kríkov krásneho, statného muflóna. Začal utekať  rôznymi smermi, ale všade ho čosi vyplašilo. Zostala len jediná cestička, na ktorej stála Zdenka. Pustil sa cvalom po nej, blížil sa k Zdenke a zohol hlavu s obrovskými rohmi. Zdenka zakričala z celej sily a skrčila sa. Muflon sa zľakol a na mieste zabrzdil až prach lietal. Utekal som na to miesto a muflon zmizol v húštinách. Po tejto príhode nazvali sme miesto "MUFLONIA LÚČKA". Neskoršie z histórie sme sa dozvedeli že oficiálne sa však lúčka volá "POPÁLENÉ". Tento názov jej zostal z veľmi dávnych dôb keď sa tu na týchto miestach pálilo drevené uhlie, dodnes zemina na niektorých miestach na lúke  a v jej okolí je čierna ako uhol...."

Novoobjavená  Muflonia lúka sa stala ich novým lesným domovom. Lúka bola pre iných veľkou neznámou a tak tam pobývali a prebývali skoro sami. Je pravdou že občas sa tam objavili "lesní samotári", trampi ktorí putovali z miesta na miesto ako Frantík Hák, ten istý čas nevynechal ani jednu nedeľu, hoci bol veľmi chorý a prenasledovala ho astma. Neskoršie sa zjavil tiež kamarát Tóno - Toncek a ten priviedol  trampskú osadu JICARILLA, ktorej vtedy šerifoval Boris Halas /t.č.v Austrálii/.

JICARILLACI na Mufloniu lúku začali chodiť častejšie a život spolu s nimi sa zdal byť, vlastne i bol veselší. Lákali ich tam okrem peknej malokarpatskej prírody, hlavne staré trampské piesne ktoré poznal Čárli s Kavkou a večerné spoločné ohňové posedenia pri mandolínach a gitarách.

V roku 1956 ich objavil a vraj zo začiatku naozaj len veľmi prichádzal k ním  aj skaut Rover.

Rover  im však vnuknul aj indiánsky nádych romantiky a svojú vlastnú predstavu o zálesáckom táborisku. Občas aj pomohol budovať na Muflonej lúke camp, ktorý bol  z každej víkendovej soboty čoraz krajší a účelnejší. Najprv okolo ohniska vybudovali lavičky, Do kríkov na lúke, aby to nebolo moc vidieť umiestnili stolíky a stoličky s operadlami. Vybudovali "chladnú" dobre schovanú "špajzičku" na jedlo, pod stany si vybudovali  pekné zrubované podsady s lesnými posteliam a matrace im tvorilo obyčajné voňavé seno. To bolo snáď všetko, viac "civilizácie" si k sebe nepripustili.

Kafka s Čárlim neboli však úplne odkázaný iba na svoju Mufloniu lúčku a ich letné výpravy smerovali i do iných malokarpatských oblastí. A tak svoje táborisko rozkladali aj v lesoch v okolí Zochovej chaty, hradu Červený Kameň a tiež za dedinkou Píla, v blízkosti kúpaliska a chaty bývalého združenia Y.M.C.A.

Na tomto táborisku pri chate Y.M.C.A. sa stretávali dosť často s Jardom Politzerom, bývalým šerifom trampskej osady MODRÁ HVIEZDA.

Predsa však len najčastejšie a najradšej chodili táboriť na "Mufloniu lúku". V spomienkach na tieto časy im zostal aj "bradatý chlapec", večný tulák a samotár Jerry - Jaro Khandl, ten však odišiel v roku 1968 do Kanady.

Sporadický sa na lúke ukázali i ďalší trampi, Karpy, Šoc, Donald, Satan a Tršto....

Vtedajšie "eldorádo" trampov bolo však sústredené na iných miestach. Hlavne v okolí obce Marianka - na Savane, ale tiež z opačnej strany  v Samotárskom údolí.  V sedemdesiatich rokoch trampi opäť objavili po druhý krát okolie Pasiek a  Granady.  Tiež staré miesto táborenia staručkej osady DAKOTA a legendy tejto osady Indoša, žijúceho v tom čase v austrálskej Tasmánii.  Pôvodný tábor starej Dakoty sa nachádzal v  hlbokom údolí v hrebeni Karpát zarezanom potoku Vydrice / Račanskej Bajzdrice/ Flek slávnej Indošovej osad obsadila trampská osda NETOPIER /bez toho aba vedela jeho slávnú históriu a minulosť/. V tesnej blízkosti vyrástli osadné campy trampských osád YUKON, ZLATÁ LÍŠKA, SRŠEŇ, GOLD RIVER a ďalšie. Na jednotlivých táboriskách si osadníci vybudovali stanové podsady... ale niektorí si postavili i  polozemlianky, chatrče a búdy, ale aj veľmi pekné zálesácke chatky. A tak celková atmosféra na týchto trampských miestach pripomínala viac - menej  z amerických kníh vyčítané "osídľovanie západu".

Kafku s Čárlim však do týchto rušných trampských miest vôbec neťahalo, za roky samotárčenia si zvykli na "božské ticho" svojej Muflonej lúky a tej zostávali verný.

Vzdialenejší trampský ruch neobišiel ani okolie Muflonej lúky, asi okolo roku1968 si na neďalekom Červenom potoku postavila svoj malý zrub trampská osada BOJOVÍ VLCI vedená šerifom Kickom a na vzdialenejšiu lúku položenú nižšie v druhom údolí s názvom "Deniska" chodievali kamaráti z bratislavského podhradia, zo SPOJENÝCH TRAMPSKÝCH OSÁD SLEPIČKA, DAKOTA a ASUNCION a tiež trampská osada TRHANI z Petržalky.

V roku 1962 Kafka s Čárlim zaznamenali prírastok do rodiny. Narodila sa im malá lesná víla dcérka Zuzana. Na kratší čas preto obmedzili svoje lesné výpravy, ale dlho nevydržali. Už v pätnástich mesiacoch  Zuzka spávala pod stanom vo fusaku na Muflonej lúke.

V roku 1965 sa k ním pripojili  skauti Dráp a Sova a častejšie na lúke táboril aj skaut Rover. Títo sa otvorene k skautingu samozrejme nemohli hlásiť, preto že skauting v tých časoch bol zakázaný a tak si vravievali že sú Zálesáci. Na skautskom toteme ich táboriska však nechýbala, ani slovenská skautská ľalia a tak všetci čo sme  ich poznali, sme dobre vedeli že sú to skauti v ilegalite.

Opäť otváram Čárliho zápisník z tých dôb a hľadám písané state o týchto skautoch a ich trampsko - skautskom spolužití. Tak sa vlastne pravdivo zo zápiskov Čárliho dozvedáme,  že títo skauti ich naučili vela nových vecí v spojitosti s pobytom v prírode ktoré dovtedy nepoznali.

Najdôležitejšie však bolo ich spoločné myslenie a názory na prírodu a civilizáciu. Často rozprávali spolu o tom, že človek má svoj pôvod v prírode, z ktorej odišiel do iného svojho "civilizovaného" a neskoršie "pretechnizovaného" sveta, ktorý si  sám vytvoril. Teraz je to opačné, táto civilizácia prežíva čas návratov a často i útekov do prírody , kde si hľadá regeneráciu svojich duševných a fyzických síl, .... nadýchať sa dobrého vzduchu... a dalo by sa o tom snáď písať celé romány.

Ako sme už napísali na tejto zelenej lúčke sa zrazu objavila malá lesná víla. Vraj ako rástla, lúčku si veľmi obľúbila a rada tam s rodičmi chodievala. Spať išla až vtedy keď ponaháňala z večera svätojánske mušky. Najmä od "old skautov" Rovera, Drápa a Sovy sa naučila spoznávať mena skoro všetkých  lesných kvetov rastlín a stromov, čo vôkol rástli. Poznala veľmi dobre  jedlé i jedovaté hríbiky a huby. Neskoršie nelenila priniesť ani drevo na oheň a postaviť stan sa stalo pre jej zábavkou....

Tento krátky lesný životopis malej lesnej víly som musel spomenúť, preto že  Zuzka - Šumienka, bola jedinou odchovankyňou Muflonej a Veľkej Volavej lúky z tých dôb a žiadne iné deti sa tu výraznejšie nevyskytli.

Vlastne Zuzka nakoniec nasledovala stopy svojich trampských rodičov a stala sa čoskoro členkou detskej trampskej osady ESTACADO a aj  medzi trampmi dobre známej detskej hudobnej skupiny s rovnakým názvom ESTACADO.

To však je zaznamenané na inom mieste v Pekelníkovej kronike trampských osád v rubrike OSADY kde je trampskej osade ESTACADO venovaná celá jedna kapitola.

To všetko /však/ odvial čas...

S týmto nadpisom sa vrátime späť na Mufloniu lúčku. Roky skautskej a trampskej pohody strávené spoločne na tejto lúke sa zrazu začali vytrácať. A lúka sa začínal stávať útočiskom motorizovaných skupín všelijakých podivných  a často aj pochybných osobností.

Ako sa tam dostali?

Veď hrebeň tejto časti Malých Karpát bol v podstate pre výletných motorkárov a autoturistov dovtedy naozaj neprístupný. No jednoducho, novo vybudovanou asfaltovou cestou, ktorú postavili z údolia Medených Hámrov až ku Lesnej škôlke Popálené. Dôvod bol výstavba elektrickej vysokonapäťovej káblovej prípojky meteorologickej stanice a vojenského radaru Javorník. No čo treba - to treba, nič sa nedá robiť a tú cestu teda vlastne bolo treba. Väčšinou s dobrými vecami v civilizovanom svete prichádzajú aj tie, ktoré sú nežiadúce a tak to bolo aj s novou cestou, že priniesla do lona Karpát nežiadúcu civilizáciu.

Nikto  z nich nemal nič proti tomu, ak lesnou asfaltovou cestou prejdú občas dajaké autá, ak ich pohyb tam neni bezdôvodný, a svoje benzínové tátoše naháňajú do týchto miest len preto, že zabudli do prírody a  lesa chodiť peši...

A tak oáza lesného pokoja na Muflonej lúke  sa naraz zmenila na územie zamorené bohatými výfukovými plynmi trabantov, dácii a škodoviek, jazdiacich aj po nádhernej lúke kde úplne  dokonale svojimi kolesami ničili trávu a vytvárali nové blatisté autocesty. Zrazu začalo to tam až príliš moc zapáchať spáleným olejom a benzínom.

A lesné ticho  a pohodu rušil zvuk revúcich motoriek typu Java, často s upravenými hlasitými výfukmi,  valcujúc a trhajúc svojimi kolesami trávu lesných ciest a lesné kvetiny na lúke a ničil i okolité okolitá lesné chodníky na odtrávnené  prašnaté a blatisté "ralye trate" neschodné pre peších chodcov.

Mandolíny a gitary vystriedali revúce "tranzistorové" rádia týchto mestských vlasato - strapatých veľmi hlučných grúp. Objavili sa aj veľké sudy piva privážané pravidelne autami a tak lúka pripomínala často skorej akúsi veľkú hlučnú mestskú krčmu, ako oázu ticha a pokoja. A dokonca aj lesná zver dovtedy tu žijúca, sa akosi začala z tohoto okolia vytrácať a hľadala si svoje nové lesné útočištia.

Svojím dielom nakoniec prispeli aj poľovníci, ktorí nechali lúku poorať hlbokou orbou a zasiali tam pre zver rastliny, ktoré tam predtým nikdy nerástli.

Prvý Mufloniu lúku za tejto situácie opustil skaut  Rover, potom za veľmi krátky čas príklad Rovera nasledovali Dráp a Sova.

Čárli s Kavkou nechceli opustiť svojú Mufloniu lúku, kde za tie roky prežili tak vela pekného. Situácia však nespela k lepšiemu a stále sa zhoršovala a hlavne - zostalo im smutno aj za ich priateľmi - Roverom, Drápom a Sovou. A tak nakoniec tento novodobý "Raj mastňákov" ktorým sa stala Muflonia lúka opúšťa presne o rok po Roverovi aj naša trojica Čárli Kafka a naša lesná víla Zuzka - Šumienka.

Definitívnym odchodom z táboriska sa stal rok 1969, strávili tu plných celých sedemnásť nádherných rokov svojho života a tak sa im odtiaľto len veľmi ťažko odchádzalo

Nie, nestiahli sa do mestských ulít panelákov, to by im vôbec nesvedčilo. Totiž skaut Rover našiel ešte krajšiu lúku, uloženú v tak isto hlbinách malokarpatského lesa, kde doposiaľ nezasahovala mestská civilizácia. Našiel miesto, ktoré bol značne vzdialenú od hluku a aj nedôstojného chovania týchto hlučných mestských bratislavských mastňáckých partii.

A tak rok 1969 bol v znamení sťahovania ich campu na "VOLAVÉ PLACE". Najprv sa dohodli sa s Roverom, Drápom a zo Sovou o mieste ich táboriska, tak aby si navzájom nezavadzali a nerušili v ich súkromí a opäť zapadli do ich dávnej spoločnej partie. I keď navonok táto "trojpartia" pôsobila svojím chovaním a vystupovaním ako spoločná, každý si tu žil spôsobom skorej samotárskym.

Nové prostredie ich čoskoro opäť uchvátilo svojou romantickou polohou obrovskej lúky v obkolesení starého storočného bukového lesa s velikánskym bukom uprostred. V blízkosti bola výdatná studnička s kryštálovou vodou, ktorá bola aj v najväčších letných horúčavách studená.

Mali však trochu smolu v tom, že tu chodil na poľovky pán Biskupský  a napriek tomu že les v okolí bol obrovský, rozsiahly a plný zvere, ten lesných mužíkov a vily nemal akosi v láske. Bol to vlastne taký večný rypák, chodiaci v zelenej poľovníckej rovnošate s puškou cez plece a každému, kto chodieval do lesa, teda nie len trampom a skautom tvrdil, že mu vraj plašia  zver.

Polovník bol totiž zamestnanom akého výskumného ústavu lesov v Banskej Bystrici a myslel si, že z toho titulu všetky malokarpatské lesy patria iba jemu a  každý iný návštevník mu iba plaší zver, pálí lesné drevo a podobne. Zaujímavý bol i tým, že keď ste mu prikývli, že áno máte pravdu, tak veľmi rýchlo odišiel preč, ale keď ste sa snažili mu máličko oponovať, vedel sa hádať o dušu.  Ale nakoniec, bol  tiež iba akousi takou lesnou postavičkou, ktorá k miestnemu folklóru naozaj nesmela chýbať, tak ako keby chýbal nebodaj "čert v pekle"...  A vlastne ten "zemepán" či  vlastne lesa pán  bola jediná  -  jedna osoba, s ktorou si za celých dvadsať rokov  ich táborenia nenašli spoločné porozumenie /no nie len oni/,  vlastne... dalo sa to sním vydržať i keď občas veľmi ťažko.

Zaujímavá je však iná, už menej známa vec a to, že lesné zvieratká v zimných mesiacoch tunajší lesní mužíci  aj prikrmovali, ale to považovali za akúsi úplnú samozrejmosť.

Iný názor na vec ich táborenia mali lesníci, s ktorými spolunažívali v priateľstve a dobrom duchu lesa, v dohode o starostlivosti o lesné škôlky a okolité lesné ohrádky, tiež občasné jarné vysádzanie stromčekov a tak ich táborenie tu pretrvávalo dlhé obdobie.

Tieto lesné brigády vykonávali nie preto, že by to lesníci od nich akosi výrazne požadovali, ale preto že rešpektovali aj nepísané trampské  zákony svojho obdobia a ich slogan "...čo nám les dá, to mu musíme aj vrátiť" sa často stával aj skutočnosťou.

Čo sa týka okolitej prírody, tak možno povedať to, že zver tu ani nebola moc plachá, srnčia im často prišla najmä v ranných hodinách až priamo ku stanom.  Muflonia sa pásala na lúčke aj s mladučkými a tak si na seba zvykli, že muflonom skoro ani nevadila blízkosť človeka.

Raz za čas sa objavili aj lane a jeleň, tie sa však radšej zdržiavali trochu obďaleč, vo vyšších lúčnych polohách smerom ku kóte Hviezda.

Za ich campom boli zreteľné obrysy starej vykopanej priekopy, obkolesujúcej vrch na mapách s názvom Okopanec. Bol to akýsi ochranný val s ktorým bol "okopaný" celý kopec. O jeho pravom význame sa často viedli celé diskusie,  každý o tom, dokonca i v literatúre mal svojú pravdu a  nezriedka pustil svojský uzdu rozprávania k voľnosti. Niektorí hovorili, že sa jedná o velmi staré hradisko, iní že za mladších čias za tureckých vojenských výbojoch sa tu skrývali obyvatelia okolitých obcí, iní zas, že to dal vyhĺbiť gróf Károlyi v časoch po prvej svetovej vojne a za priekopou a ohradou mal oboru zvierat dovezených z Korziky, teda muflónov a danielov. Pravda môže byť aj obojaká, možno val vykopali za čias vojenských  výbojov Turkov a neskoršie to gróf využil pre ohradenia svojej obory.... Možno nám viac o tejto veci v budúcnosti povedia archeológovia.

Lúka bola rozsiahla a dostatočne veľká tak, aby keď si tu vybudovali svoje nové táboriská sa vzájomne medzi sebou nerušili a aby im priniesla pohodu, ktorú stratili na Muflonej lúke. Vlastne keby tá lúčka bola aj menšia, bola by tu aj tak pohoda, lebo táto partia vždy vedela to,  ako sa má správať v božskom chráme - lese. Takto v malokarpatských lesoch prežili rovných dvadsať rokov a tak skončila jedna z ich životných kapitol.

Táto životná rozprávka pre Čárliho, Kavku a Zuzku skončila v roku 1971 stavbou vlastnej chaty v rekreačnej oblasti Košariská. Pre Rovera, Drápa a Sovu však ešte pokračovala zhruba do roku 1985.

A tu naše rozprávanie končí...