Vznik prvej trampskej osady na Slovensku sa datuje ku koncu roka 1928 v Bratislave. 

Legendárnu osadu WAIKIKI založil kamarát 

Hassan - Bořivoj Šourek, 

spoločne s Manihikim - Jaroslavom Ferákom, 

Zrzavým Johnym - Quidom Liebmannom 

a Viktorom - Dr. Viktorom Říčankom

 

Príklad Hassana a jeho kamarátov z osady WAIKIKI prebudil i iných trampov v Bratislave k životu. A tak v  zapätí ešte v tom istom roku vznikol RIWER CLUB vedený „kapitánom“ Ghandim, Otom, Fífaným, Skejdou, Ančíkem, Činaňom a „tulákom“ Zizkom - Dr. Zdeněk Zizius. Títo založili vodácku osadu, majúc príklad z prvých bratislavských vodákov Jimyho Janečka a Albína.

V roku 1930 sa osada WAIKIKI spojila s RIVER CLUBOM vo vodácku WAIKIKI a tým vytvorila v tých časoch najsilnejšiu a najslávnejšiu osadu  na Slovensku. Je známe aj to, že osada WAIKIKI mala v roku 1930 dvanásť členov.

V roku 1931 posilnili osadu WAIKIKI aj kamaráti z osady BIG PINE /založenej v roku 1930/ na čele zo šerifom Hezounom Miranom, Bibim, Ňamtom - Karolom Pitermanom, Luluom a Fryšom.

V roku 1932 splavili Dunaj z Bratislavy do Komárna a táborili aj v Kližskej Nemej.

Neskoršie do osady WAIKIKI pribudli i ďalší kamaráti. Boli to Kuna - Vladimír Vydra, Trader Horn, Paďas , Bócman vulgo Skejda Chocholouš, Seňor Gentleman – Sedláček, Šakal - Vojtech Drsot a prvé dievča, ktoré je spomínané v slovenskej trampskej histórii s menom Šárka.

V osade boli i ďalšie dievčatá Máňa - Máňa Hrabovská - čestná členka osady z mimo Bratislavy, Anuš - ktorá prišla z osady BIG HORN, Hana, Margita, Helena, Mária vulgo Stará Vražda, Božena a Karfiolik. 

Že i trampský život v osade WAIKIKI a aj v iných trampských osadách v samotnom meste Bratislave bol v tom čase  dosť rušný, svedčia o tom i rôzne oznamy uverejňované v pražskom časopise TRAMP:  

Bratislavský nastavajúci vojaci!

Príďte všetci 27. Septembra 1930 o ½  9 hodine večer do reštaurácie k Šmatlankom na Lainburgovej ulici sa s nami rozlúčiť! Prídite všetci do jedného, aby bratislavský paďúri spoznali koľko nás je. Kto môžeš, prines gitaru alebo mandolínu. Piano a budějovické pivo je k dispozícii.    

Cherry Bibi.

Osadníci z WAIKIKI hýrili humorom a dá sa tiež povedať že aj „kanadskými“ vtipmi svedčí článok z časopisu TRAMP, Praha číslo 45 -  23.12.1930 - 2.ročník, kde v rubrike:  Osadní pošta. Osadníci WAIKIKI píšu osadníkom z vlastnej osady

Hassan, Manihiki a Zrzavý Johny z WAIKIKI.

Tak Vy si ako chlapci myslíte, že s Vami budeme ďalej trampovať? Že áno! Teda to ste vedľa. Od tej doby, čo Vy vyššie menovaný ste si kúpili kanadské gate a kanady – topánky, od tých časov, čo na čunder chodíte ako na módnu prehliadku, alebo „oháknutý“ ako na prvom rande, od tej doby z dôvodov prestíže s „Vami“ chodiť nebudeme. Ako k tomu prídeme, my starí vandráci, aby sa na nás pozeralo ako na nejakých vagabundov. Je síce pravda že neoplývame majetkami tohto sveta, ale predsa chodíme na čundre slušne. /Kuna má vypožičané pumpky a ventilované kecky, Zizi nosí medzi handry odložené tvoje golfky – Hassan, a Paďas, ktorý prosím dotrháva gate, vyradené už po Zizim s prevádzky. A Bócman, o tom je možno hovoriť ako o trhacom kalendári./ Ak teda chcete zachovať celistvosť osady, noste tie parádne kanadské gate na reprezentačné plesy, alebo nám ich kúpte tiež.

Staré rozbité Ahoj, kričí túlavý odbor WAIKIKI:   Zizi, Kuna, Paďas a Bócman.

V roku 1930 si môžeme v časopise TRAMP prečítať i inú zaujímavosť o trampskej osade WAIKIKI:

„Zdravo chlapci! / Dievčatá tiež ?/.Vraj tu nie sme. Omyl. Dávno, moc dávno.. Máme iný rajón. Rachšturu /poznámka: Roštún/, Žľaby pod Čertovým kopcom, Volhovisko. Sme túlavá brandža. ...že spíme.? Ako sa to zoberie. Všimni si nedeľných vlakov na Plavecké Podhradie a do Pezinka...

...WAIKIKÁRI! Áno my sme tu v trochu v inom svete...

/poznámka: mysleli tým trampov v Bratislave/ 

Je to tu trochu internacionálne. Nám to neškodí, nesmie škodiť. Čo je taká „láň – kišasoňka“ továrňou a kanceláriou menej vybledla a menej veselá než pražská Maňa? „Veď sú naše, tak sú naše“ – povediac takmer filozofický. A chlapci embri a brúdri? Že hovoria náhodou ináč ako my? Ak tlačí baťová topánka, tlačí tak isto „fúz“ alebo nohu.... Kamaráti, v trampingu je viac, ako by sa takto zdalo. Symptóm doby, príznak prelomu, prejav generácie. A keby len najnižšie – chceme žiť po svojom – i to je dosť. V každom prípade tomu dávame my punc – firmu..... Poznáme sa na vandri – či už u modrého Dunaja, alebo na Vysokej v Malých Karpatoch.

 

Osada WAIKIKI mala i svoju vlastnú pieseň, ktorú nazývali v tom čase osadným chorálom . Žiaľ však z tejto piesne sa zachovali už len slová, ktoré boli v češtine:

WAIKIKI

 Škuner brázdi vlny mořské na obzoru zem
 kapitáne dnes tam večer jistě doplujem.
 WAIKIKI je na obzoru a dnes večer snad
 budu svojí malou dívku milovat.

 V přístave čeká dívek skoro na tisíc
 Plavčík hledá mezi nimi svojí dívky líc.
 Ahoj děvče, celou noc mne dal dnes kapitán
 zítra zase ponese mne loď na oceán.

 Škuner brázdí vlny mořské v dohledu je zem
 Kapitáne proč tak brzy vždycky odplujem ?
 WAIKIKI je pod obzorem zmizela už v dál
 Vzpomínat jen mohu že jsem miloval.  

KAMARÁTI  Z TRAMPSKEJ OSADY WAIKIKI

(škoda však, že kronika  a spomienky nehovoria o všetkých...)

"Otcom a zakladateľom trampingu na Slovensku bol Čech Šourek, všeobecne nazývaný Hassan".

(Bob Hurikán: Dějiny trampingu. Praha, 1940)

H A S S A N - BOŘIVOJ ŠOUREK
Hassan - to bola jeho trampská prezývka. Detské roky prežil v Čechách, v Litoměřiciach. Ako spomínala jeho sestra pani B. Veverková v roku 1968 v dopisoch adresovaných Pekelníkovi, Bořík už od svojej mladosti bol veľkým milovníkom prírody a rád sa túlal. Už ako štvorročný si vzal veľkú tašku a pustil sa z Litoměříc po hlavnej ceste, kde ho ktosi známy objavil a priviedol späť domov - šiel vraj do sveta. Neskôr sa Boříkova rodina presťahovala do mesta uloženého medzi zelenými lesmi na okraji Šumavy, do Strakoníc. Tu začal ešte v detskom veku skautovať v skupine Zväzových skautov.
Dobrodružné filmy a knihy Karola Maya očarovali romanticky založených chlapcov tak, že už v roku 1921 si založili v Mestskom kameňolome skautskú družinu Parčáci a Strašáci. V prvej takto utvorenej tlupe bol Bořík Šourek, neskoršie známy pod menom Hassan. Neskoršie tieto družiny splynuli a začali sa nazývať ZÁLESAKY. V nasledujúcom období ZÁLESÁCI dali podnet na vznik SPOJENÝCH OSÁD STRAKONICKÝCH. Ale vlastne ZÁLESÁCI už pri vzniku mali oveľa bližšie k voľnému trampskému hnutiu, ako ku skautingu.
Hassan sa stal neskôr aktívnym dôstojníkom č.-s. armády. Spočiatku slúžil u ženistov v Prahe - Karlíne. Pani B. Veverková spomínala, že vtedy sa v ich pražskom byte stretávali jeho kamaráti - trampi a "moc pěkně hrávali na kytarách". Niet sa čo čudovať. Veď medzi menami tých, čo sa u nich stretávali boli známi trampskí pesničkári - dnes už legendy trampského hnutia - Bob Hurikán, Jenda Korda, Daisy Jelenová, Joe Dedina a ďalší. Bořivoj hrával na havajskej gitare. Hassan bol aj čestným členom osady HURIKÁN na Sázave. Z Prahy Hassana preložili do Bratislavy a slúžil v Štefánikových kasárňach. V Bratislave v roku 1928 zakladá prvú trampskú osadu WAIKIKI.
 

Niekoľko viet o Hassanovi z pera Boba Hurikána:
 

"Hassan - trampská stanica všetkých, ktorí sa uberali cez Bratislavu na Slovensko, alebo za hranice. Hassanova izba by mohla rozprávať nekonečné príbehy o tom, ako hostila medzi svojimi stenami českých trampov, ktorí sa hrali na dobrodruhov, trampov v chatrných šatoch, so zapálenými tvárami unavených putovaním.“
 

 

Keď sa Hassan neskôr presťahoval, posunula sa trampská stanica do Komárna. Potom sa Hassan presídlil do Volyne."

Hassan, ktorý sa o tramping na Slovensku naozaj zaslúžil, bol potom ako dôstojník č.-s. armády preložený do Litoměříc v Čechách. Za okupácie bol obecným tajomníkom v Úštěku pri Litoměřiciach. Po vojne bol opäť dôstojníkom, a potom zas pre zmenu generál Čepička ho z armády vyhodil. Na dôchodku žil v Libešiciach pri Úštěku v okrese Litoměřice, kde v roku 1967 aj zomrel.

 

M A N I H I K I - J A R O S L A V F E R Á K
 

Manihiki bol zakladajúcim členom prvej trampskej osady WAIKIKI. Narodil sa v roku 1905 vo Viedni, zomrel v roku 1985 v Bratislave. V čase keď bol členom WAIKIKI bol kominárom, neskôr pracoval ako úradník. V osade plnil funkciu kuchára a admirála vodáckej WAIKIKI.
Aj po zániku osady, vlastne až do vysokého veku, sa venoval turistike, hlavne vodnej a predovšetkým na Dunaji.
A ako si spomína na svojho otca a na trampskú osadu WAIKIKI jeho syn Vladimír:
„Osada WAIKIKI zanikla zhruba vtedy, keď som sa narodil, takže som ju ani ako dieťa nezažil a vlastne som ani jedného z jej členov - okrem otca - osobne nepoznal. Všetci buď odišli v roku 1939 do Čiech, alebo neskôr emigrovali. To čo viem, viem iba z otcovho vyprávania a potom z iného zaujímavého prameňa - z kroniky trampskej osady WAIKIKI, ktorú som zdedil. Sú v nej dokumentované mnohé príhody, ktoré spomínajú aj Johny a Zizek vo svojich listoch a obsahuje aj fotografie. Z osadníkov WAIKIKI ešte pred niekoľkými rokmi žil p. Vladimír Vydra alias Kuna, myslím v Prahe, ale chatu mal v Tatrách na Podbanskom. Otec tam často za ním chodil. Je celkom možné, že ešte žije. Otec ešte v roku 1984 ako 79 ročný bol v dunajskej delte asi tri týždne na kanojke. V tomto duchu vychovával aj nás, svoje deti. Od malička sme vyrastali na Dunaji a na čundre, predovšetkým na vodu, chodíme ešte aj teraz.“
 

Z R Z A V Ý J O H N Y / aj Špejbl/ - Q U I D O LIEBMANN

 
Zrzavý Johny bol spoluzakladateľ prvej trampskej osady Waikiki. Narodil sa v roku 1906 v Prahe. Johny ako chlapec začínal pri skautoch. Chodieval do povestného skautského tábora v Blanici pri Vlašimi a to už v dobe jeho založenia v roku 1922. Neskôr chodil trampovať na rieku Sázavu, ktorú trampi nazývali Zlatou riekou. Pri honbe za svojim zamestnaním sa dostal do Bratislavy, kde spoločne s kamarátmi zakladajú osadu Waikiki. Jeho trampské pôsobenie v tejto osade opísal v roku 1968 v liste, ktorý adresoval Pekelníkovi. List je v súvislosti s históriou slovenského trampingu natoľko zaujímavý, že ďalej sa uvádza v plnom a pôvodnom znení.  
Zrzavý Johny sa okolo roku 1935 opäť presťahoval do Prahy. Bol starým členom I. vodáckeho oddielu v Prahe O jeho ďalšom trampskom pôsobení je známe, že v dolnom povodí Zlatej rieky, v miestach kde v roku 1934 bola založená osada "Rudý vřes" si Johny v roku 1937 postavil chatu. Táto chata sa nazývala "Druhá Waikiki". Predpokladá sa, že pomenovanie osady Waikiki priniesol do Bratislavy práve Johny. V dolnom povodí Zlatej rieky sa totiž za prvú osadu pokladala osada "Stará Waikiki", ktorá tu stála už v roku 1923. Vtedy tu Johny už trampoval a teda toto pomenovanie si vzal so sebou do Bratislavy. Osada "Stará Waikiki" stála na Sázave na mieste, ktorému sa vraví "U dolu Barbora".
Quido Liebmann sa odsťahoval po roku 1968 i s rodinou do Švajčiarska, kde žil v meste Rapperswil.
 

 

Z korešpondencie:

Ahoj .... Pekelníku z T.O. Hay River!

Ani nevíš, jakou radost mi udělal ten článeček v O L /poznámka: OBRANE LIDU/  ze 4. srpna 1968 t.r. Proto, že o nás někdo ví, že přece jen lety nevymizela vzpomínka na trampské začátky na krásném Slovensku.

Kde že ty loňské sněhy jsou! Rozprchli jsme se za ta léta po světě, těžko se asi shledáme. Některé už povolal k sobě Velký Manitou a zůstaly po nám po nich jen vzpomínky. Nemohu dodnes uvěřit, že už mezi námi není velký tramp a tulák, člověk zlatého srdce a ryzího charakteru, Bob Hurikán. Byli jsme jako bratři, ačkoli z různých hnízd, přece jen podobni tak, že nám říkali bráchové a hlavně oba nazrzlí. Když jsem svým dětem vyprávěl o našich společných toulkách a čundrech po světě, které jsme s Bobem  Hurikánem, někdy bez koruny, ale vždy s trampskou písní a úsměvem, někdy s trochou hladu, ale vždy plni krás světa vykonali, tak nechtěli ani věřit, že něco tak krásného se dá prožít. Škoda, že se Bob nedožil dnešních dnů, jak rád by zase psal své knížky, jak rád by se dělil s mladými o všechno to krásné, co prožil. Nelítostná byrokratická stranická mašinérie, nelidská a mstící se na nevinných lidech, Boba Hurikána ničila, až ho zničila úplně. Je jednou z obětí režimu padesátých let. Stále mi zní v uších jeho indiánský pokřik na rozloučenou, kterým se loučil se svými kamarády, odjíždějícími z jeho krásné chaty na Hvězdonicích na Sázavě. Naposled, týden před jeho smrtí, kdy se s námi loučil se slzami v očích, svých mrtvých, slepých očí, smrtelně chorý, ale statečný jako pravý chlap a zálesák.

Tak teď trochu vzpomínek na tramping na Slovensku: .... Na jaře 1928 jsem Přišel z vojny a byl jsem zaměstnán v Bratislavě (u fy Siemens - ta továrna naproti Legiodomům). V Bratislavě jsem se seznámil s několika kamarády, kteří měli touhu trampovat, byli to: Jaroslav Ferák - "Manihiki", Dr. Viktor Řičánek, "Namta" - jeho civilní jméno už mi vymizelo z paměti, Dr. Zizius - "Zizek", pozdější propagátor jachtingu a konstruktér lodí, a hlavně Bořivoj Šourek, nadporučík ženistů - "Hassan". Vyprávěl jsem s ním o Bobovi Hurikánovi, o našich toulkách a hned byla veliká chuť založit osadu. Tak se zrodila legendární osada Waikiki, která byla první trampskou osadou na Slovensku a v Bratislave, která se stala známou po celé republice. Jejím šerifem se stal Hassan. V létě jsme "pirátili" na Dunaji a přilehlých tocích. Měli jsme kanoe a kajaky a každý dobrý kamarád a pravý tramp nás mohl nalézti v sobotu a v neděli na našem "claimu" za Petržalkou, za Ovsištěm, u dunajských ramen. Na břehu Dunaje, na

místě, kde odbočoval Malý Dunaj, jsme měli dřevěnou boudu, loděnici, z které jsem podnikali nájezdy na naše tábořiště u Ovsiště, na Děvín a dále po řece Moravě až do Břeclavi a dolu po Dunaji na Béš a dále do Komárna. V roce 1929 byl na Slovensku první velký trampský potlach /pozn. Tu sa Johny o jeden rok pomýlil,  potlach podľa údajov a zverejnenej pozvánky v pražskom dobovom časopise TRAMP sa konal až 4. septembra v roku 1930/, který uspořádala Osada Waikiki, v lese na ostrohu mezi Velkým a Malým Dunajem, asi tam, kde se dnes říká Vlčí hrdlo, tam, kde dnes stojí Slovnaft. Velký potlach, který trval tři dny. Sjeli se kamarádi z Čech a Moravy a také několik kamarádů z Bratislavy - jinde na Slovensku tramping ještě neznali. Na rožni se opékali dvě čtvrtě statného koňe, byly sudy piva a hodně písní a brnkání na kytary po celé tři dny.

Pro zajímavost : Jednou osada Waikiki se vypravila na vodácký čundr do Břeclavi a po lodích na Dyji a Moravě do Bratislavy za tmavé bezměsíční noci. Po dvou hodinách nádherné jízdy na slepo jsme ztroskotali na velkém stromu, vyvráceném přes řeku. Lodě rozbité na třísky uplavaly, celý náš majeteček taky a my trosečníci jsme šli jen v plavkách 25 km po rakouském břehu až k Moravským sv. Jánům, tam nás rakouští a českoslovenští celníci nechali přejít přes most na naši stranu (tenkrát se nebáli západních diversantů). V Moravských sv. Jánech jsem si vyškemrali kalhoty a trička (podívaná pro bohy), na nádraží přednosta (taky tramp z Prahy) nám dal jízdenky do Bratislavy, věnec vuřtů, piva konev a ještě půjčil kytaru. Mohli jsme mu aspoň zahrát a zazpívat. V noci jsme jeli posledním vlakem domů do Bratislavy jako praví desperádi.

V zimě jsme jezdili zase na lyžích, měli jsem srub v údolí u potoku za Železnou studánkou. Letní pirátské nájezdy jsme vyměnili za daleké cesty po drsném severu, přes Kamzík po kopcích až do Smolenice.

A lety se pomaly trampský život na Slovensku probouzel. Utvořila se další osada, jméno její jsem už zapomněl. Však je to také plných 40 let od založení Waikiki. Utvořila se další skupina slovenských chlapců. Bližší by Ti mohl vyprávět kamarád Mihalička, nyní inspicient Nár. divadla v Bratislavě. Viděl jsem ho náhodou před dvěma roky v Trenčianských Teplicích.

Hassan, který se opravdu zasloužil o tramping na Slovensku, byl pak jako oficír čsl. armády přeložen do Litoměřic v Čechách. Za okupace byl obecním tajemníkem v Úštěku u Litoměřic. Po válce byl zase oficírem, pak ho pro změnu Čepička vyhodil. Nyní žije v Liběšicích u Úštěka, okres Litoměřice. Jeho civilní jméno je Bořivoj Šourek.

Manihiki - Jaroslav Ferák, býval kominíkem, žije v Bratislavě, je otcem známého plaveckého závodníka Feráka. O "Ňamtovi", "Zizkovi" a ostatních nevím, prostě zmizeli mně z dohledu. Tak to by bylo prozatím všechno.

Jsem rád kamarádi, že máte rádi pravý, nefalšovaný tramping, že jste takovými trampy, kteří ve všech dobrých lidech na světe vidí víc než bratry, kteří mají rádi život, dálky a přírodu. Jako jeden ze starých, snad mohu říci nejstarších - propadl jsem trampingu před 44 lety - jsem rád a šťastný, že Vy mladí dále nesete světem naše dávné ideály, ideály čistého života, plného krás a dobra.

Ahoj kamarádi, snad jednou na shledanou.

Johny  v.r.  

 V Praze, 6. srpna 1968                  

Váš "Johny" - Quido Liebmann  

 

Z I Z E K   (aj Tulák Zizek, alebo tiež Fízl ) - Dr. Zdeněk Z i z i u s

         V roku 1929 bol spoluzakladateľom bratislavského RIVER CLUBU. Ako to spomína vo svojej knihe Dějiny trampingu Bob Hurikán, v roku 1930 sa osada WAIKIKI spojila s River clubom do rodáckeho Waikiki, čím vznikla najsilnejšia a najslávnejšia osada trampov na Slovensku.

Zizek sa narodil v roku 1910. V roku 1987 sa ako 77 ročný ešte stále aktívne venoval vodáctvu. Vtedy sa zúčastnil aj na 32. ročníku Medzinárodnej dunajskej plavby TID. A tu o sebe rozprával:

         "Rád sa vraciam na Dunaj. Spájajú ma s ním najkrajšie spomienky. Práve na ňom som po prvý raz prilipol k vodáctvu. Študoval som v Bratislave a za úspešnú maturitu mi otec kúpil kanoe. Na ňom som absolvoval i svoju vodácku maturitu. V roku 1929 som sa splavil po Dunaji až do Čierneho mora."

         "Ba dokonca i svadobnú cestu s manželkou Máriou sme prežili na našej veľrieke". A  dopĺňa s úsmevom - "Plavili sme sa  k Železným vrátam a tam sa naša cesta skončila v jednej z juhoslovanských nemocníc. Ona dostala hnisavú angínu a ja úpal."

         No tento nepríjemný zážitok nijako neoslabil Zizkov vzťah k vodáctvu. Okrem Dunaja na člne spoznal i Labe, Vislu, Tisu, Rýn, ale krásne zážitky mal aj na "pokojnej vode" . Takto sa plavil po Mazúrskych jazerách v Poľsku, alebo po jazerách v okolí Berlína, ozajstnej oáze vodákov so šumiacimi lesmi, brezovými hájmi, miestami bez aglomeračných zásahov a stôp. Ak tu mal človek trošku šťastia, stretol sa dokonca i s bobrom.

         Svoje bohaté vodácke poznatky a skúsenosti uložil Zizek do dvoch príručiek, ktoré napísal pre vodákov. Prvá sa nazýva "Športové lode, stavba, údržba a opravy", názov druhej je - "Rekreačné plavidlá".

         Zizek napísal i viacero článkov do rôznych novín a časopisov. Publikoval aj v časopise Krásy Slovenska. Jeden z jeho článkov je z roku 1954 v čísle 4 pod názvom „Na motorovom člne“.

         Jednu zo svojich trampských vodáckých ciest popísal Tulák Zizek v poviedke "Dôvera". V nej sa so svojim spolu osadníkom Ňamtom - Karolom Pitermanom plavili na svojej kanojke z Pasova do Bratislavy. Bolo to ešte pred druhou svetovou vojnou, ale poviedka sa objavila až tesne po druhej svetovej vojne v časopise Vpřed, ktorý vydával pražské vydavateľstvo Melantrich. Poviedka sa uvádza na ďalších stranách i s dobovou kresbou. Napokon Zizek je aj autorom viac ako päťdesiatych jemných perokresieb v osadnej kronike WAIKIKI, ktoré vhodne dopĺňajú túto kroniku.

Na základe týchto kresieb sa nám zachoval aj osadný odznak a vodácka vlajka osady WAIKIKI.

O vodáctve Tulák Zizek nakoniec vlastne povedal:

"Voda učí disciplíne, kolektívnosti a kamarátstvu. Voda je krásna, ale je to živel. Často je tu jeden odkázaný na druhého a naopak. Preto vodácke priateľstvá sú pevné a nefalšované. A pritom recept, ako sa stať vodákom nie je výnimočný. Treba vziať veslo, sadnúť si do lode a to ostatné príde akosi mimochodom."

Dr. Zdeněk Zizius v roku 1987 žil v Prahe a bol členom vodáckeho oddielu TJ Slavoj Vyšehrad.  

 

Osadníci z WAIKIKI svoje posledné stretnutia zaznamenali v osadnej  kronike. 

Zišli sa v roku 1943 v Prahe
Kamatáti Viktor, Zizek, Ňamta, Kuna
a telegramom sa ospravedlnil Hassan.  

V roku 1956 na osadnom stretnutí už nechýbal ani Hassan, tu však miesto stretnutia nie je známe. Na tomto stretnutí prišli  kamaráti : Hassan, Manihiki, Viktor, Zizek a Kuna. 

Naposledy sa stretli pri slávnostne prestretom stole vo vinárni u Veľkých Františkánov 26.5.1977 v predvečer 50. výročia založenia svojej osady.

Kuna s manželkou Inkou, Bibi, Manihiki, Zizek a ďalší dvaja kamaráti, ktorých mená v osadnej kronike WAIKIKI sú nečitateľné. 

Žiaľ, bolo to naozaj posledné stretnutie, preto že všetkých osadníkov z WAIKIKI, si už pozval na svoj posledný vander veľký Manitou. 

 

Históriu trampskej osady po jednotlivých častiach zbieral od roku 1967 a napísal Pekelník.

Za pomoc pri zostavovaní histórie trampskej osady WAIKIKI ďakuje kamarátovi Rešetlákovi z Prahy a Ďáblikovi z Ostravy - hlavne pri hľadaní rôznych materiálov v archívoch, ale i Vladimírovi Ferákovi, za zapožičanie osadnej kroniky WAIKIKI a tiež kamarátovi Johnymu z trampskej osady MODRÁ HVIEZDA, za zapožičanie viacerých fotografii a korektúru textu.
 

---

/História trampskej osady WAIKIKI je krátená.
Plnú verziu nájdete na Pekelníkovom multimediálnom CD
"KRONIKA SLOVENSKÝCH TRAMPSKÝCH OSÁD"/

Na stránky TRAMP NETu zaradené v roku 2006.
Doplnené o pôvodné fotografie a text v roku 2015.

Hudba v pozadí stránky, prvá hymna vtedajších trampov na Slovensku ktorú napísal Géza Včelička s s názvom "O marné touze" nahral v upravenej verzii Kapitán Kid.