Obyčajná stanica. Vietor
naháňa postrácané kelímky od kávy a nepríjemný dážď zmáča ešte
stále oddychujúcu zem. Všetko je vlastne tak ako to z času na
čas má byť, ale nebaví ma to.
Už by som bral radšej slnko. Ono ten Bibiho nápad s druhým
najvyšším vrcholom Maďarska nebol až taký zlý. Na väčších
kopcoch je to teraz samá lavína, no a zimy už bolo tak akosi
dosť.
Tu na juhu je to už predsa o čosi lepšie, no ale kde je
zvyšok. Hlavná vec že mi v ruke skoro explodovalo telefónne
sluchátko od toho jeho dôležitého aby si tu bol na čas.
No čo, aj keď tu nie je nejako obzvlášť sucho, jedno spenené
poteší. Dúfam, že ich aspoň napadne mrknúť sa do bufetu.
A tak sedím vedľa starých liatinových kachlí, fajčím Marsku a
popíjam pivo. Od vedľajšieho stola si ma so záujmom prezerá
chlapík, bradatý, asi tak okolo štyridsiatky a významne
vykladá svojmu mladšiemu parťákovi.
„Je to dobré, už sú tu."
„Myslíš toho s batohom?"
„Áno. O chvíľu sa určite objavia ďalší, no a je tu jar."
V tej chvíli som si sám pred sebou začal pripadať nejako
slávnostne dôležito. Asi po piatich minútach sa rozleteli
dvere a dnu vpálili Bibi s Drakom. Otvorenými dverami prenikla
do vnútra vôňa jarného dažďa.
„Nevravel som ti?" významne sa otočil ku svojmu parťákovi.
„Konečné je po zime," pritakal parťák.
Tá polhodinka do odchodu vlaku bola perfektná.
Samozrejme že sa vytiahla gitara a spievalo sa hlavne o tom,
ako K nám pŕjíždí jarní kurýr.
Ján Nôžka
